V hospici panuje úcta k životu aj k umieraniu

  • Nezaradené
  • 10. februára 2012, 08:26
  • Autor:V. Dusíková

PIEŠŤANY – Pri pohrebe niekdajšej šéfky piešťanského hospicového združenia, Aleny Ferančíkovej, ktosi z prítomných členov Hospicu Matky Božej povedal: „Alenka nám bude stavbu hospicu vyprosovať v nebi…“ Nestalo sa tak. Hoci v Kocuriciach malo vzniknúť 24-lôžkové zariadenie pre ťažko chorých a umierajúcich, projekt nebol zrealizovaný. Peniaze samy z neba nepadajú. A ani Alenka, ba ani lekár Dušan Kvasnica, ďalší zo zakladateľov hospicového hnutia, ktorý je už na pravde Božej, Piešťancom nepomôžu. Ak by títo dvaja zanietenci žili, určite by chceli mať podobný hospic, ako sa podarilo vybudovať napríklad v Banskej Bystrici.

Dom Božieho milosrdenstva tvorí sociálny zdravotnícky komplex, ktorého súčasťou je nielen hospic, ale aj dom sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. V priestoroch DOM-u, ako ho nazývajú Banskobystričania, sídli aj materská škola, farský úrad a diecézna charita. A nik nepohoršu-je nad tým, že v blízkosti miesta, kde sa hrajú deti, umierajú ľudia. Veď život a smrť patria k sebe. Hovorí o tom aj päť pracovníčok hospicu – manažérka a vedúca sestra Anna Michňová, lekárka Zuzana Otrubová, zdravotná sestra Beáta Sotáková, koordinátorka dobrovoľníkov a sociálna pracovníčka Veronika Morvayová a tiež dobrovoľníčka rehoľná sestra Petra.

Byť pri lôžku nevyliečiteľne chorého človeka je náročné. A predsa – ako to popisujú mnohí dobrovoľníci či rodinní príslušníci – aj obohacujúce. Čím sú pre vás tieto chvíle? 

V. Morvayová: Sú situácie, keď neviete, čo povedať, ale naopak sú okamihy, ktoré vás robia silnejšími a zároveň donútia hlbšie sa zamyslieť nad určitými vecami vo svojom živote. Prežívanie nevyliečiteľne chorých pacientov je veľmi hlboké, ich vnútorný svet je citlivý na podnety a to vás učí lepšie narábať so slovíčkami a budovať si vo väčšej miere prirodzenú úctu k životu. Ako koordinátorka dobrovoľníkov a sociálna pracovníčka trávim svoj čas s pacientmi a snažím sa im pobyt u nás spríjemniť a postarať sa o to, spolu s mojimi kolegami a kolegyňami, aby posledné dni, týždne, mesiace svojho života prežili v takej kvalite, ako je to možné. Počas tohto času sa medzi nami vytvorí určité puto, a tak je prirodzené, že človeku je potom, keď nás opustia, ľúto. Avšak umieranie je prirodzenou súčasťou kolobehu života v našom zariadení a človek by to tak mal aj brať. A so „stratami“ počítať. Odchody niektorých ľudí sa nás však dotknú vo väčšej miere, často si spoločne na niektorých ľudí zaspomíname, avšak nielen na ťažšie okamihy, ale najmä na tie humorné, láskou a porozumením sršiace. Hospic nie je len o smútku a pochmúrnej atmosfére, ako by si mnohí ľudia mysleli, je to aj miesto, kde sa šíri úsmev a láska a kde sa snažíme, aby posledné chvíle prežili naši pacienti v čo najpríjemnejšej a pokojnej atmosfére.
Zľava: Beáta Sotáková, sestra Petra, Zuzana Otrubová a Anna Michňová.

Akú modlitbu si ťažko chorí a zomierajúci pacienti najčastejšie želajú pri lôžku?

sestra Petra: Potrebujú počuť utvrdenie, že im všetci odpustili, nie sú už nikomu nič dlžní a môžu v pokoji odísť tam, kde ich už očakávajú ich najbližší. Nepotrebujú už nič riešiť, iba sa odovzdať do Božích rúk. Najčastejšia modlitba, ktorú sa modlíme pri zomierajúcom pacientovi, je modlitba svätého ruženca a ruženec Božieho milosrdenstva.

V aktuálnom vydaní Piešťanského týždňa sa dočítate, ako vnímajú eutanáziu, čo je na ich práci obohacujúce či o piatich fázach umierania.

0 Shares

Najnovšie správy

S veľkou bolesťou v srdci nám naša čitateľka z Piešťan poslala smútočné oznámenie o skone jej milovaného manžela a otca…
  • 28.01.2023, 08:00
  • Kultúra a spoločnosť / Piešťanský týždeň / Piešťany
nedeľa, 29. januára 2023
Meniny má Gašpar, zajtra Ema