Daniela Piscová alias Ozefa Omáčkech je najlepšia rozprávačka (1.)

Daniela prežila v Lodne čarovné okamihy, no po rozhovore s ňou nadobudne človek pocit, že celý jej život je šibnutý zázračným prútikom. Možno to bude tým, že si uvedomuje, aké dôležité je každý deň vstávať a ďakovať. Komu? Prezradí vám to ona sama: „Myslím si, že patrím k deťom šťasteny, a keď po noci otvorím oči, ďakujem Bohu. Som vďačná za moju rodinu a za každé nové ráno, ktoré mi požehnal."

Rozprávačské Lodno má svoju špecifickú atmosféru. Aké bolo to tohtoročné?

Bolo ozaj veľmi špecifické. Pred Vianocami skončil svoju pozemskú púť jeden zo zakladateľov tejto súťaže – básnik, rezbár, horár, cukrár a hlavne nezabudnuteľný rozprávač, 83-ročný pán Martin Kolembus. V piatok sa zišiel jemu bližší okruh spisovateľov, rozprávačov, rodinných priateľov a rodiny na stretnutí, ktoré bolo venované spomienke na tohto výnimočného človeka. V tomto duchu sa niesla celá súťaž, ktorá bola prvýkrát medzinárodná, do Lodna prišla aj súťažiaca zo Srbska. Bohužiaľ, ďalší zahraničný účastník – rozprávač z Moravy, ochorel. Záštitu nad rozšírením tejto súťaže prevzal Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Ako vnímate svoje víťazstvo?

Tento rok bola veľmi veľká konkurencia. Ostrosť svojich jazykov predviedlo 25 súťažiacich. Rozprávači interpretovali pestrú paletu príbehov. Polovica z nich boli súťažiaci, ktorých som nikdy predtým nepočula, a boli naozaj výborní. Víťazstvo ma o to viac potešilo. Hoci stále tvrdím, že my mladší… ešte ako tak, ale keď na pódium nemá problém vyjsť vyše osemdesiatročný človek a bez problémov krásne rozprávať. Tak to je niečo! Pred týmito ľuďmi sa hlboko skláňam a obdivujem ich. Vtedy si vždy poviem, že do Lodna už nepôjdem súťažiť, ale iba preto, aby som znova stretla takých úžasných ľudí. Či už z radov súťažiacich, poroty, alebo organizačného tímu.

Kto vám odovzdával cenu – dostali ste k nej aj nejakú obáločku, ktorú by sa dalo premeniť na niečo užitočné do vášho múzea Za krakovskú bránu?

Ceny odovzdávali tri ženy – predsedníčka poroty Jelka Borcovanová, ktorá je jazykovou
odborníčkou a zároveň pracovníčkou Slovenského národného literárneho múzea v Martine, ďalej riaditeľka Kysuckého kultúrneho strediska v Čadci Silvia Petreková a starostka obce Lodno Alžbeta Suriaková. Obáločka bola, ale radšej nezverejním jej obsah, aby to niekomu neuškodilo.

Koľkýkrát ste sa na súťaži zúčastnili a s akými úspechmi?

V Lodne som bola osemkrát. Víťazstvá nerátam, ale asi päťkrát som víťazkou súťaže, raz sme na stupienku víťazov stáli dve, raz som dostala ocenenie Kysuckej kultúrnej nadácie so sídlom v Bratislave a raz som bola zvlášť ocenená. V tejto súťaži neurčujú ďalšie poradie. Je iba víťaz a ďalší rozprávači, ktorí porotcov zaujmú, získajú zvláštne ceny.

Podeľte sa, prosím, o kúsok z vášho tohtoročného príspevku s čitateľmi Piešťanského týždňa…

Môj súťažný príspevok sa dotýkal dnešnej doby, kde poukazujem na rôzne neduhy. Okrem iného i na to, že mladí ľudia teraz často žijú, ako to hovorili naše babičky – na hromade. „Nije jako my, čo sme voláky ten rok vydržáli. Já viem, je to tažké, šak po tridcátych rokoch vám smrdzí už aj na fotke. Ked sme sa zali, začav chodzit každý den do kostóla a aj na prijímanie. Moja mamička bola ščasná, že má takého dobrého zata, a on jej povedav. Pri vašej cére? Šak mosím chodzit na prijímanie, ked scem mat aspon ráz za den volačo v hube. A po tolkých rokoch jako vie pekne vyznat lásku. Tot onehdy som sa ho pýtala, ked umrem, jakú mi dá hrat pesničku na pohrebe. A on mi povedav. Bárs jakú, len aby si sa nezobudzila."

Mám pocit, že vy vlastne nie ste originál Krakovianka. Odkiaľ pochádzate? Bolo ťažké naučiť sa nárečie dediny, do ktorej ste prišli „za nevestu"?

Mýlite sa, ja som originál Krakovianka, dokonca i miesto narodenia mám Krakovany, lebo som sa narodila doma. S nárečím som to však mala ťažké. Moja mamička pochádza zo Slanice na Orave. Z tejto dedinky zostal iba kostolík, ktorý sa týči v strede Oravskej priehrady. Doma sme rozprávali veľmi pekne čisto, za čo sa mi ušla nejedna pochvala v škole. Až neskôr, v manželovej rodine a vo folklórnej skupine, mi učarovalo nárečie a postupne som jeho odtiene vstrebávala a začala využívať. Stále tvrdím, že nárečia sú kultúrne dedičstvo nášho národa a musíme ich uchovať pre ďalšie generácie.

Ste aj doma v kuchyni taká urečnená a vtipná? Neprihorí vám pri tom napríklad cibuľka na masti?

Napriek tomu, že som sa učila variť až ako mladá pani, veci, ktoré mi prihoreli, by sa dali zrátať na jednej ruke. V kuchyni nemám komu rečniť, lebo tam robím iba ja sama. Je to v mojom prípade nepredstaviteľné, ale pri práci sa nerada rozprávam. Vždy mi však kulisu musí robiť rádio. Aj pri bežnej manuálnej práci sa rada pohrúžim do vlastných myšlienok. Môj manžel síce tvrdí, že buď mi idú ruky, alebo huba. Že neviem oboje naraz. To je však pohľad muža, my ženy vieme o tom svoje. Okrem toho robím veľa tvorivých činností a pri tom potrebujem pokoj.

Prezraďte nám, kto z Krakovian vás najviac naučil miestne nárečie?

Všetci. Moje uši boli stále otvorené. Ľudia v dedine ešte používajú v hovorovej reči nárečie. Samozrejme že je poznačené spisovnou slovenčinou, ale pozorný poslucháč tam vždy objaví nádherný nárečový výraz. Veľkú rolu v mojom osvojovaní nárečia hrali manžel a jeho mama. Pri nich som sa toho naučila najviac. Často som konzultovala rôzne výrazy s pani Annou Mockovou, s ktorou sme účinkovali spolu vo folklórnej skupine.