Cestu po Ázii premysleli počas nudného skúškového obdobia (2.)

  • Nezaradené
  • 8. júla 2011, 13:08
  • Autor:Igor Paulech/ Foto: archív Dušana Šeba

Doktorand Geografického ústavu SAV v Bratislave Dušan Šebo si do Piešťan našiel druhýkrát cestu, aby hovoril o zaujímavostiach exotických krajín a špecifík rôznych náboženstiev. V Piešťanskom informačnom centre hovoril o o stretnutí so sikhizmom, hinduizmom a teravádovým budhizmom na potulkách Indiou, Barmou a Srí Lankou. Predtým prítomným zvedavcom však rozpovedal, ako sa vôbec dostal do Indie a prečo sa na prvú polovicu cesty rozhodol využiť ako dopravný prostriedok bicykel. Dnes vám prinášame druhú polovicu rozhovoru.

Spomínali ste, že vaša cesta pokračovala do Iránu…

Prechádzali sme cez iránsky Kurdistan. Báli sme sa, čo nás bude čakať, no nakoniec bola veľká pohoda. Iránci sú temperamentnejší, no zároveň distingvovanejší od Turkov. Sú aj takí živší. Hlavne sú to divokí vodiči. Zažili sme jednu nepríjemnú skúsenosť. Stále pokračoval Ramadán a my, ešte k tomu oblečení v bermudách, sme si pred jedným obchodíkom vytiahli jedlo a začali jesť. Po pár minútach sa okolo nás zhŕkla asi dvadsiatka ľudí. Vedel som, že máme problém. Zastavil sa tam však človek, ktorý vysvetlil, že nepoznáme pravidlá a nám sa podarilo vycúvať. Ešte predtým sme sa pýtali majiteľa obchodu, či sa môžeme najesť. On odmietol, zmizol a zavrel obchod. Nechcel s tým mať nič spoločné. Zažili sme tu však ďalšiu sériu neodmietnuteľných pozvaní na večeru. Jankovi sa zlomil zub, tak absolvoval vyšetrenie u zubára. Musím doplniť – počas návštev sme zistili, že iránske ženy sú naozaj očarujúce a veľmi pekné. Mňa však doma na Slovensku čakala priateľka. V jednom meste sa nám podarilo dokonca
kempovať v parku na trávniku. Ten, kto je trošku „otrlejší", sa mohol aj osprchovať. No treba si dávať pozor na ihly po narkomanoch. Dozvedel som sa šokujúcu informáciu, že viac ako polovica mladých je závislá od drog a berie heroín.

Neprepukla medzi vami dvoma ponorková choroba?

To nie, no Janko ochorel a v horúčkach musel ísť autobusom do ďalšieho mesta. Ja som asi päť dní zostal sám. Vždy však na ceste niekoho stretnete. V tom čase som si intenzívnejšie užíval krajinu. Samozrejme, cestovanie vo dvojici má svoje výhody a ani by som to nemenil. Prechádzal som už cez hornatejšiu časť Iránu a stretol som tam jedného pána, ktorý mi ponúkol nocľah za to, že mu napíšem moju adresu na Slovensku a on ma príde navštíviť. Súhlasil som, prečo nie…


Kam ste bicyklovali ďalej?

Následne sme išli do Pakistanu. Je tam ťažká situácia a spojili sme sa s ďalšími troma cestovateľ-mi. Povedali sme si s Jankom, že sa nám bude lepšie cestovať. Dozvedeli sme sa, že od hranice je zakázané ísť pešo či na bicykli, takisto nie je možné stopovať. Jediná možnosť bol autobus. Niektoré oblasti na mňa pôsobili, akoby sa zastavil čas, akoby sme sa vrátili späť do stredoveku. I tu, kde sme sa zjavili, všetci o nás prejavovali neskrývaný záujem. Do istej miery to bolo spôsobené aj naším „kontinentálnym" západným oblečením. Nechceli sme teda budiť prílišnú pozornosť, a tak sme si v „sekáči" zaobstarali ich šaty. To veľmi pomohlo. Ľudia si nás menej všímali, boli sme nenápadne jší. Počas cesty sme však zažili tri prestrelky. Aby sme sa mohli pohnúť ďalej, zaplatili sme si policajnú eskortu. Funguje to na princípe, že sa ľudia striedajú po určitých úsekoch. Túto prácu vykonávajú dedinčania, ktorí dobrovoľne narukujú do policajných zložiek.

Spomínali ste, že váš kolega bol chorý. Zastihli počas cesty aj vás nejaké problémy?

Občas to boli problémy technického charakteru. Samozrejme, objavovali sa defekty. Mal som „obuté" špeciálne plášte, takže som opravoval asi desať defektov. Janko ich počas cesty mal asi tridsať, plus musel opravovať ráfik a ďalšie drobnosti. To som však netušil, čo ma čaká na jednej návšteve. Presvedčil som domáceho, aby mi prihrial večeru a vtedy to začalo. Netuším, čo som dostal do tela, no nikdy nič podobné som nezažil. Vyšlo zo mňa naozaj všetko, v celom spektre dúhy, a najbližší doktor bol asi 400 kilometrov od nášho stanovišťa. Okrem toho sme museli postupne prespávať, kvôli bezpečnosti, na policajných staniciach. V týchto miestach o hygiene nemohlo byť ani reči a všade kopa prachu. Latrínu mali za hradbami stanice a ja, i keď som bol veľmi zoslabnutý, musel som tam chodiť. Neskôr som sa liečil v ďalšom mestečku, ktoré bolo v prírodnej rezervácii. Tam rastú borievky, ktoré majú niektoré až 3000 rokov. Prezývajú ich živé fosílie. V horúčkach a unavený, takmer neschopný pohybu, som sa dostal nakoniec do nemocnice, kde ma preliečili antibiotikami a dali mi infúziu.


Všade vás teda sprevádzala policajná eskorta?

Bolo to nevyhnutné. Dokonca aj v preplnenej nemocnici nás policajti nikam nechceli pustiť samých. Chceli sme si ísť kúpiť niečo malé do potravín, nuž aj tam išli s nami. Našťastie, keď sme prišli do Islamabádu, tu nás nečakala žiadna eskorta, tak sme boli slobodní. Tu sme strávili asi tri týždne, pretože sme vybavovali vstupné víza do Barmy. To sa nám však nakoniec nepodarilo. Na mieste bolo vidieť najmä rozdiel medzi bohatou vrstvou a najposlednejšími žobrákmi. Videli sme chlapca, ktorý podľa jeho výpovede živil celú rodinu. Vraj jeho otec je alkoholik a matka so sestrami nepracujú. Ťažko povedať, koľko pravdy bolo na tom príbehu. Veľa ľudí používa takéto citové vydieranie na žobranie väčšieho množstva peňazí od ľudí. Naša cyklistická etapa sa blížila ku koncu. Takto sme strávili viac ako štyri mesiace a čakali nás ďalšie štyri v Barme a na Srí Lanke. Tam sme už nechali bicykle tak a bývali sme hlavne v kláštoroch.           

0 Shares

Najnovšie správy

Téma „piešťanského aquaparku“ bude pre piešťanských politických populistov zrejme večná. V predchádzajúcom týždni sa pri nej pristavil i regionálny politik,…
  • 08.02.2023, 23:16
  • Piešťany / Spravodajstvo
štvrtok, 9. februára 2023
Meniny má Zoja, zajtra Zdenko