Obdivovali farby a ľudí Južnej Ameriky
PIEŠŤANY – Ak si chcete aspoň prostredníctvom fotografií zacestovať po Južnej Amerike, máte možnosť prísť si pozrieť do piešťanskej mestskej knižnice niekoľko desiatok veľkoformátových fotografií. Peter Paško, Palo Luka, Peter Flynn Nižňanský a Julo Nagy prešli v roku 2010 za dvadsať dní najzaujímavejšie zákutia Patagónie, národné parky v Bolívii, navštívili Argentínu a Čile. Všetkým milovníkom cestovania a fotografií priniesli štyri pohľady na exotickú krajinu a civilizáciu.
Štyria kamaráti sa vybrali na 21-dňový fotovýlet po Južnej Amerike. Z každej oblasti sa snažili vybrať to najzaujímavejšie, a tak zostavili výstavu veľkoformátových fotografií. „Snažili sme sa zachytiť krajinu v jej najzaujímavejších podobách. Cestu sme rozdelili tak, že štyri dni sme strávili v Argentíne, ďalšie štyri v Bolívii a zvyšok v Čile,“ hovorí Palo Luka, jeden z cestovateľov.
Trojica Paško, Luka a Nižňanský sa počas výletu zameriavala takmer výlučne na zachytenie obrazov a premien krajiny. Julo Nagy naopak sa sústredil na kultúru a pred jeho objektívom sa objavovali najmä miestni obyvatelia. „Bolívia bola najväčší hardcore, bola to naozaj zaberačka. Zaujali nás kontrasty krajiny a kultúry. Nemôžeme však povedať, že by v Čile či Argentíne neboli zaujímavé miesta,“ zhodli sa všetci fotografi.
Čile nepatrí medzi najväčšie krajiny na svete, no je jedna z najdlhších. Na juhu sa takmer dotýka Antarktídy a na severe siaha ďaleko nad obratník Kozorožca. Príroda je tam preto veľmi rozmanitá. V Patagónii cestovatelia navštívili národný park Torres del Paine a prešli i k argentínskej hore Fitzroy či k ľadovcu Perito Moreno. Navštívili tiež najsuchšiu púšť sveta Atacamu na severe Chile. „My sme k Fitzroyu nešli preto, aby sme naň vyliezli, ale preto, aby sme ho nafotili. Vyzerá, akoby bol z iného sveta. Keďže sme mali šťastie na počasie, hľadaniu vhodného miesta na fotenie sme mohli venovať dosť času a úsilia. Východy a západy slnka sme pozorovali z rôznych okolitých kopcov. Flynn dokonca podnikol nočnú štvorhodinovú výpravu na úpätie Fitzroya, aby ho nafotil pri prvých ranných lúčoch,“ hovorí Peter Paško.
((myvideo:1))
Podľa slov Pala Luku najviac si cení fotografie z ľadovca Perito Moreno. „Ľadovcov je v Andách veľa, ale tento je zvláštny. Na rozdiel od ostatných ‘neubúda‘, ale ‘pribúda“. Veľký ľadový jazyk sa neúprosne tlačí dopredu a raz za niekoľko rokov dočiahne až na výbežok pevniny. Jazero medzi ľadovcom a pevninou tak rozdelí na dve polovice. Voda odteká len z jednej z nich, takže sa postupne vytvorí rozdiel hladín až 30 metrov. A to je časovaná bomba. Najprv voda v hĺbke prerazí tunel a nakoniec sa celá hrádza zrúti. Je to divadlo, ktoré sleduje až 17-tisíc turistov. Kulisy v tomto veľkom amfiteátri sa neustále menia a ten, kto príde o deň neskôr, si odnesie úplne iné fotky ako my,“ hovorí fotograf.
Jedlo je podľa fotografov najmä v Čile veľmi chutné. Je podobné európskemu – hlavný vplyv má Španielsko, ale cítiť v ňom aj Taliansko, Francúzsko a Nemecko. „Vec, ktorá sa nám veľmi páčila, boli čerstvé ovocné šťavy. Pripravia vám ich nielen v luxusných podnikoch, ale aj v reštaurácii štvrtej cenovej skupiny. A keď hovoríme o čílskych a argentínskych dobrotách, nesmieme zabudnúť na víno. Tomu sa najlepšie darí na severných svahoch,“ spomínajú cestovatelia.
Julo Nagy sa venoval najmä zachytávaniu života v týchto juhoamerických krajinách. Fascinovali ho ľudia, kultúra a život v mestách či na vidieku. V Bolívii sa štvorica dobrodruhov pohybovala najmä po dedinách a v odľahlých častiach krajiny. Navštívili napríklad mesto Uyuni, kde videli ženy v tradičnom oblečení, ktorému dominuje tvrdý okrúhly klobúk. „Keď miestni zbadali fotoaparát, okamžite sa schovávali, otáčali sa a zakrývali si tváre. Stále nás pozorovali, tak bol veľký problém ich odfotiť aj z idúceho auta. Moja najobľúbenejšia fotografia z výstavy zachytáva ženy pri bolívijskej colnici, pri vybavovaní pasov. Mal som fotoaparát na krku a len tak ‘natvrdo‘ som stlačil spúšť a dúfal som, že záber bude dobrý. Vydaril sa. Predposledný deň sme zastavili pri jednom pastierovi lám a dobehla nás babička, ktorá išla pešo už odrána. Dohodli sme sa s ňou na fotení a potom sme ju odviezli bližšie k domovu. Bolo to dobrých 25 kilometrov do kopca,“ dopĺňa Julo Nagy.
