Úspech v Hlavine nemerajú počtom divákov, ale potleskom

Takýchto filantropov nájdete v radošinskom ochotníckom súbore Hlavina. Jeho členkou je aj mladá študentka medicíny Michaela Urbánková (20) z Piešťan, ktorá lásku k divadlu zdedila po svojom praprastarom otcovi Ferkovi Urbánkovi. Podľa jej slov úspech predstavenia nemerajú v súbore počtom divákov, ale potleskom. Ten najväčší zažili práve v Piešťanoch s hrou Sedem hlavných hriechov.

Michaela, vieme o vás, že už od detstva ste spievali a vystupovali pred obecenstvom. Logickým krokom sa preto zdalo divadlo…

– Áno, dvanásť rokov som sa venovala spevu na ZUŠ v Piešťanoch. Chcela som spev využiť, tak mi napadlo, že by som skúsila práve divadlo.

Doma vás viedli týmto smerom?

– Konkrétne k divadlu nie, ale rodičia ma podporovali v speve. Po mojom rozhodnutí vyskúšať divadlo ma práve tatino priviedol k radošinským ochotníkom, kde som už od roku 2007. Bola som vtedy druháčkou na strednej škole. Odvtedy som účinkovala v troch inscenáciách – Sedem hlavných hriechov, Kino Pokrok a v najnovšej Ako som vstúpil do seba. V Kúpeľnej sezóne som alternovala.

Ako si spomínate na svoje začiatky v Hlavine?

– Na prvej skúške, čo bola vlastne len čítačka, sme predčítavali jednotlivé postavy a režisér nám hovoril, že ty by si mohla toto a ty toto. Cítila som sa veľmi neisto, lebo som nemala žiadne skúsenosti s divadlom a, samozrejme, tréma a všetko do toho. Myslím si, že ani oni neboli zo mňa nadšení a veľmi ma to ovplyvňovalo. Keď ma postavili na javisko, aby som spievala, nevydala som zo seba pomaly ani hlások.

Členovia ochotníckych súborov sú zväčša pracujúci ľudia alebo študenti a divadelné hry nacvičujú vo voľnom čase. Ako sa vám konkrétne darí skĺbiť divadlo so školou?

– Keď som chodila na strednú školu, tak cez školský rok to nebolo náročné. Skôr cez prázdniny. Teraz je to ťažšie, najmä s dochádzaním. Myslím si, že zatiaľ to zvládam. No uvidíme, ako sa to bude vyvíjať.

Oproti ostatným amatérskym divadlám má Hlavina tú výhodu, že počas letných divadelných prázdnin ju režíruje umelecký riaditeľ RND Stanislav Štepka…

– Režijná práca pána Štepku je iste rozhodujúcim prínosom pre činnosť Hlaviny, ale nesmiem zabudnúť aj na prácu scénografa Petra Čaneckého, ktorý pôsobí v Slovenskom národnom divadle, v nitrianskom divadle, v Prahe a cestuje po celom Slovensku. Choreografiu nám robila Šárka Ondrišová, ktorá taktiež pracuje v SND či v RND. Piesne Jána Melkoviča s nami naštudoval Juraj Haško z kapely 100 múch. Pritiahol ich k nám práve Stanislav Štepka, aby sprofesionalizoval naše divadlo.

Priblížili by ste nám, ako vyzerá naštudovanie novej hry?

– Novú hru začíname skúšať cez leto. So Stanislavom Štepkom skúšame každý deň okrem víkendov. Od septembra, keď odchádza do Bratislavy, pokračujeme v nácviku sami. Stretávame sa dva razy do týždňa. V decembri na akcii Radošinské Vianoce mávame premiéru. Odvtedy hrávame každý druhý víkend po okolitých obciach či mestách.

Ako sa pracuje pod režisérskou taktovkou Stanislava Štepku?

– Stanislav Štepka je veľmi zlatý človek. Nikdy na nás nezvýši hlas ani nám neukáže svoj hnev, keď sa nám nedarí. No každý pritom vie, že nie je spokojný. Svoje herecké nadanie a majstrovstvo sa snaží preniesť na každého z nás.

Robí rozdiely medzi ochotníckymi a profesionálnymi hercami?

– Myslím si, že nie. Vravieva, že Hlavina je na profesionálnej úrovni, tak s nami aj zaobchádza.

Aké sú vaše spomienky na prvé odohrané predstavenie?

– V prvej hre mi veľký problém robil môj kostým. Cítila som sa neisto, pretože som mala vysoké opätky a nikdy predtým som na nich nestála. Vlastne iba na skúškach. A navyše som mala trému. Ťažko som to znášala. Som v podstate hanblivý človek, a keď som vyšla v kostýme, pozostávajúcom z krátkych kožených nohavíc, sieťových pančúch, vysokých topánok a korzetu… Vďaka divadlu som nakoniec získala aj viac sebavedomia, a hlavne ma zbavilo trémy.

V súčasnosti súbor Hlavina vystupuje s hrou Ako som vstúpil do seba. Ide o správu mapujúcu fantastickú cestu hlavného hrdinu do vlastného vnútra, kde sa stretáva nielen s časťami svojho tela, ako sú Srdce, Nervy či Slina, ale aj s Pamäťou a Fantáziou, aby následne vďaka Slze zo svojho tela vyplával. Ktoré postavy v hre stvárňujete?

– Srdce, Slinu, Krvinku a Spermiu, na ktorú sa vždy každý najviac teší, hoci v hre nemá významné miesto a na javisku je krátko. Najbližšia mi je postava Srdca. Má v hre napísanú krásnu poetickú scénu, ktorá chytá za srdce nielen nás hercov, ale aj divákov. Táto scéna je totiž napísaná ako jedna dlhá pieseň, kde sa strieda množstvo emócií.

Ocitli ste sa na javisku aj so Stanislavom Štepkom?

– Áno. Práve v novej hre mám scénu s Ondrejom Turanom, ktorý bol na skúške indisponovaný, a tak ho Stanislav Štepka zastúpil. Na chvíľu som si s ním teda zahrala a musím povedať, že to bol príjemný zážitok. Sršala z neho veľká energia… Scéna, keď som si mu musela sadnúť na kolená, mi „podlamovala kolená“. Ale Stanislav Štepka mi povedal: „Neboj sa, hraj,“ a tak som to zvládla.

Prezradili by ste nám, čo čaká súbor Hlavina v tomto roku?

– Od decembra 2010 vystupujeme s hrou Ako som vstúpil do seba. Očakávame, že by mohla mať okolo 20 repríz. Musím povedať, že záujem o nás stúpa. Niekedy sa vďaka veľkému úspechu vraciame aj k predchádzajúcim hrám. Na nasledujúcu divadelnú sezónu pripravíme pravdepodobne hru Celebrity, ktorú ešte neuvádzalo ani RND. Zároveň by som chcela pozvať priaznivcov divadla na uvedenie našej najnovšej hry v Piešťanoch.

Michaelu Urbánkovú i ostatných členov súboru Hlavina môžete vidieť v hre Ako som vstúpil do seba už 11. februára v piešťanskom Dome umenia. Ďalšie reprízy hry sú naplánované v januári v Urminciach a Bojnej, vo februári v Dolnej Krupej a 29. apríla v Bratislave. 

História ochotníčenia v Radošine siaha až do roku 1920. Vtedy sa niekoľko ochotníkov predstavilo svojim známym a susedom v divadelnej hre Hrob lásky od Ferka Urbánka. Ten sa svojou spisovateľskou a národnobuditeľskou činnosťou nezmazateľne zapísal do dejín slovenského národa a bol jedným z popredných tvorcov našej ľudovej dramatiky. Láska k divadlu bola vštepovaná aj nasledujúcim generáciám. V roku 1963 sa v tomto tvorivom divadelnom prostredí vďaka Stanislavovi Štepkovi zrodilo Radošinské naivné divadlo, perla slovenskej kultúrnej scény. Slávny radošinský rodák stál aj pri zrode svojho druhého divadelného dieťaťa – ochotníckeho súboru Hlavina, ktorý zásluhou tohto talentovaného herca, režiséra i dramatika rastie a dnes dospieva na profesionálnu úroveň.

Impulz k obnoveniu súboru pritom vzišiel od redakcie Radošinských novín. Tie pri príležitosti 80. výročia tunajšieho divadelníctva upozornili na absenciu ochotníčenia v obci. V auguste roku 2000 sa tak na pôde legendárneho divadielka na Nitrianskej ulici stretli herecky skúsení ochotníci i mladé talenty, aby nadviazali na zaniknutú tradíciu. Obnovený divadelný súbor si dal meno podľa dnes už neexistujúceho radošinského jazera Hlavina. V roku 2002 si ochotníci založili rovnomenné občianske združenie na čele s predsedníčkou a manažérkou súboru Máriou Escherovou. Za cieľ si stanovili rozvíjanie kultúrnych aktivít v obci, najmä amatérskeho divadla.

Repertoár Hlaviny tvoria výlučne hry S. Štepku. S veľmi dobrým diváckym a kritickým ohlasom doposiaľ uviedli v novej autorskej úprave a v autorovej réžii tituly Ženské oddelenie (2000), Pavilón B (2001), Hostinec Grand (2002), O čo ide (2003), Konečná stanica (2004), Čierna ovca (2005), Pokutové územie (2006), Kúpeľná sezóna (2007), Sedem hlavných hriechov (2008) a Ako som vstúpil do seba (2010). Veľký úspech zožali nielen na domácej pôde, ale i v Piešťanoch a Dolnej Krupej, kde sa pravidelne vracajú. O perspektíve súboru svedčí i fakt, že minulú sezónu si ich dvakrát pozvali do Bratislavy, pričom obe predstavenia vypredali.