Môj posledný nevidiaci pohľad…
VRBOVÉ – Priatelia poľovníci mi v pondelok 10. januára oznámili, že na smetisku pri Vrbovom vyhodil niekto psíka. Keď prišli k nemu, zostali v nemej ľútosti. Bol slepý. Mnohí z nás sme chovatelia psov a za tie roky sme so svojimi štvornohými priateľmi zažili a preskákali všeličo.
Ale toto bolo silné aj na nás. Ten, kto chová psíka, vie, že zviera sa stáva súčasťou rodiny a jeho strata vždy bolí. Nad človekom, ktorý sa dokázal takto zbaviť psa, nechápavo krútim hlavou. Opäť sa potvrdilo, že ľudská hlúposť a bezcitnosť nemá hraníc. Možno niekto tohto psa spoznal, možno môj článok číta jeho bývalá rodinka, no a tej prajem, aby ešte dlho videla tento smutný pohľad…
Ak by to zúbožené stvorenie vedelo rozprávať, možno by jeho slová zneli takto: „Dlhé roky som bol verný svojmu pánovi a veľmi som si ho obľúbil, ako aj celú jeho rodinku. Všetky spoločné vychádzky, spoločné hry sa ani nedajú zrátať – život bol krásny. Starnú však nielen ľudia, ale i zvieratá, aj my psy. So starobou prichádzajú ochorenia. Mňa postretlo to najhoršie – oslepol som. Tým som sa stal zbytočným v rodine môjho pána, zavadzajúcim tvorom, a tak ma 10. januára 2011 naložili do auta a vyhodili na smetisko. Ležal som tam slepý, sám, opustený a čakal na svojho pána. Hoci som bol slepý, hľadel som okolo seba do čiernej tmy, ale márne. Pán môj, venujem ti tento môj smutný pohľad, pohľad bezradného psa, ktorého si asi veľmi nemal rád.“
