Každý človek má svoju vlastnú čiernu mačku

So škrekom mačiek zmizla aj ich duša

Ešte doma som premýšľala, či naši predkovia za celú svoju prevratnú epochu komplikovaného vývoja vypozorovali správne, že čierna mačka nosí smolu? Možno voľakedy to tak mohlo byť. Mačka, ktorá je symbolom plodnosti, vrhla mláďatá aj štyrikrát do roka. A ak sa spárila so susedovie Čertom, huňatým statným čiernym kocúrom, čo sa túlal po celom desiatky kilometrov rozľahlom chotári a obšťastňoval mačky v piatich dedinách, mohlo sa stať, že plody ich lásky si mohli kominári zmýliť so štetkami. Také boli geneticky ušmudľané.

Dnes už ani v mestách, ani na dedinách niet toľko mačiek ako voľakedy. A kominári, ktorí nosili šťastie a pritom sa paradoxne dávali vyobrazovať s čiernymi mačkami na pleci, už z našich ulíc vymizli tiež. Uvedomila som si, že nešťastie tak ako šťastie nám už prostredníctvom povier nemá kto prinášať. Možno to bude i tým, že ľudia v snahe, aby predišli nežiadanému potomstvu mačiek, dali svoje štvornohé priateľky sterilizovať. Je známe, že vykastrovaná mačka stráca dušu. Nie že by jej duša bola ukrytá v pohlavných hormónoch, ale ten, čo zažil mačaciu ruju, vie, o čom hovorím. Zrazu som zosmutnela. Všetko sa mi videlo akési šedivé – bezpohlavné, stratené a ničotné. Prečo asi? Žeby sme všetci žili tak veľmi rýchlo, až sme celkom zabudli, ako chutí prebdetá noc s otvoreným oknom do záhrady, z ktorej sa ozýva ten príznačný škrek podobný plaču dieťaťa?

V Modrovke ožívali nebožtíci

V spomienkach som sa vrátila do detstva. Vždy, keď sme so sesternicou z Modrovky zaspávali v tmavej izbe, na strope ktorej sa odrážali tiene veľkého, čudesného lustra. Skryli sme si hlavy pod perinu a šušotali strašidelné príbehy. Vonku bola tma, zima, fúkal studený vietor, okná a dvere búchali a my sme s chvejúcim hlasom rozprávali o duchoch a čiernych príšerách. Ožíval obraz jeleňa dvanástoráka, vchádzali sme do trinástej komnaty, ktorú strážila naježená čierna mačka s pazúrmi dlhými ako zuby od hrabieľ. Jej ohnivý pohľad prižmúrených očí, ktorých zrenice sa razom zmenili na pomlčky, nám rozparoval duchny, prebodával bruchá a spaľoval mozog. V tej chvíli ožívali nebožtíci a pochodovali k našej posteli. Keď potom do izby vošla krstná mama, obe sme radostne vykríkli a už o päť minút nato sme spokojne odfukovali.

Richtárovi vyschla studňa

Na druhý deň ráno nás z dedinského rozhlasu budila pieseň V richtárovej studni… Za suseda sme mali pána, ktorý sa volal Potoček. Každý ho tu oslovoval – richtár. Detská logika je jednoduchá. Myslela som si, že z ampliónu púšťajú pieseň o Potočkovej studni. Voda v nej bývala bystrá, ale keď do nej padla iskra, voda Potočkovcom vyschla. Nechcela som tomu veriť. Že by jedna iskra vysušila richtárovu studňu? Ak nie, prečo by potom tú pieseň každú sobotu púšťali do rozhlasu? Pýtala som sa na to sesternice, no ona mi namiesto odpovede zamávala od Borového jarku. Tam sme sa tiež chodievali spolu báť. V tajomnom prostredí, kde nás obklopovali husté kríky šípok a trniek, ale aj prúty liesky a tŕne agáta, bola iná hlina ako u nás v Piešťanoch. Mala farbu svetlej …no ako to povedať… Dali sa z nej šúľať všelijaké figúrky a gule, ktorými sme sa obhadzovali. Ak hlina z „járku“ zaschla na podrážke topánok, vyšpárať sa dala iba klincom. Raz podvečer z Borového jarku vybehla čierna mačka. Dnes premýšľam nad tým, či to nebola tá istá, čo mi minule skrížila cestu
na fuelke.

A potom som si položila otázku. Čo ak každý človek má svoju čiernu mačku? A tá sa mu zjavuje len v určitých okamihoch života. Čierne mačky ostatných ľudí sú pre iných neviditeľné. A tak mnohí z nás vidia len svoje nešťastie a k cudziemu trápeniu sme ľahostajní… 

Viete že…

• Najstaršie známe dôkazy o vzťahu medzi človekom a mačkou pochádzajú z doby pred 4500 rokmi. Ide o obrazy mačiek namaľovaných na steny hrobiek, sošky mačiek a mumifikované mačky.

• Starovekí Egypťania mačky zbožňovali a uctievali ako božstvo. Verili, že majú moc chrániť človeka pred všetkým zlým. Prítomnosť mačky v dome znamenala požehnanie, dobré zdravie pre všetkých a dlhý život. Ak v ich dome zomrela mačka, domáci si na znak smútku oholili obočie a smútili za ňou. Najposvätnejšie egyptské mačky boli čierne, strážili chrámy kňazov a bohov. Ich zabitie sa trestalo smrťou.

• Gréci a Rimania považovali mačku za zvláštne domáce zviera a na lov myší uprednostňovali fretky. Neskôr dostali grécka bohyňa Artemis, rímska bohyňa Diana a škandinávska bohyňa Freyaistú podobu s mačkou. Boli patrónkami plodnosti a pôrodu, keďže sa mačky dojímavo starajú o svoje mladé.

• Platil prísny zákaz vyvážať mačky z Egypta. Fenickí moreplavci preto pašovali mačky do Talianska, Gálie a Británie. Prvé dôkazy o rozšírení mačiek v Európe nachádzame na vázach z 5.a 4. storočia pred Kristom. O rozsiahlejšie rozšírenie mačiek po Európe sa postarali opäť Feničania počas veľkého sťahovania národov, keď sa mačky dostali na rímskych bojových lodiach až do strednej Európy.

• Do Číny a odtiaľ neskôr aj do Japonska sa mačky dostali z Indie. Mačky boli v týchto krajinách dôležitou súčasťou náboženských obradov a v Japonsku mali za úlohu ochraňovať cenné kolónie húseníc priadky morušovej a v chrámoch zasa staré rukopisy pred potkanmi a myšami.

• Japonci verili, že len človek a mačka majú dušu. Mačka Japoncom prinášala dlhý život a šťastie, bola symbolom šťastných, bohatých ľudí.

• V budhizme mačka a had  symbolizovali prekliatie, pretože ako jediné bytosti pri Budhovej smrti neplakali. Číňania tiež mačku spájajú s chudobou, s čím sa spája aj zvyk Číňanov postaviť sochu mačky pred dom a rozvešať obrazy mačiek po dome, aby odplašili chudobu. Zo starovekej Číny tiež pochádza povera o čiernych mačkách, nositeľkách nešťastia.

• Stredoveká inkvizícia vyhlásila mačku za posadnutú zlými duchmi, pretože má v očiach pekelný oheň, ktorým je spojená s diablom. Mačku vyhlásili za spojenkyňu čarodejníc a účastníčku čiernej mágie. Ľudia sa začali mačiek báť a upaľovali ich spolu s ich majiteľkami. Verilo sa totiž, že sa dvadsaťročná mačka zmení na čarodejnicu a storočná čarodejnica zasa na mačku. Počas čarodejníckeho sabatu jazdili vraj čarodejnice na obrovských mačkách. V deň sviatku svätého Jána inkvizícia usporadúvala veľkolepé predstavenia a zaživa pálila mačky, predovšetkým čierne, pred kostolnými bránami. Pápež Gregor IX. vyhlásil, že len cirkevní odpadlíci chovajú čierne mačky a označil ich za „stvorenia diabla“.