Ján Fekete: Chcel by som „kerovať“ raketu

  • Nezaradené
  • 22. októbra 2010, 10:35
  • Autor:V. Dusíková

PIEŠŤANY – Piešťanci zažili v kine Fontána počas Astrofilmu aj besedu so spisovateľom, poslancom NR SR i niekdajším starostom Modrého Kameňa Jánom Feketem. Prezradil im, že v živote človeka je naozaj veľmi potrebné snívať, lebo sny nás posúvajú dopredu.

Jemu sa tie jeho splnili. Stal sa šťastný aj slávny. A sníva ďalej. Ktovie, možno raketu, ktorú by chcel kerovať, raz povedie…

Mohli by ste nám prezradiť, ako ste sa stali spisovateľom?

– Odmalička som o tom sníval. To sa mi splnilo aj vďaka tomu, že mi mamka predpovedala šťastie a slávu. Vraj som sa narodil s takou „vakou“ na hlave – čo staré babky považovali za symbol šťastia a slávy. Držal som sa maminých slov a hľadal, čím byť.  Raz som stretol istého veľmi starého uja, ktorý mi porozprával o mojom prastarom otcovi. Prezradil mi, že môj pradedo Orlovecz bol žatevný gazda, perfektne poznal nočnú oblohu, vedel určiť čas a poznal aj všetky súhvezdia. A toto stretnutie ovplyvnilo môj život. Podarilo sa mi napísať päť kníh z oblasti sci-fi a kopu ďalších. Písal som literatúru faktu, ale aj poéziu, jazykovedu a iné žánre.

Váš umelecký záber je pomerne široký. Vráťme sa však k hviezdam a sci-fi literatúre. Dalo by sa science fiction nazvať snívaním chlapca? Ak nie, ako by ste to nazvali vy?

– Je to snívanie chlapca, ale aj snívanie dospelého muža. Vždy to bude o snívaní. Ale skôr by som povedal, že sci–fi je technicko–poetické snívanie. Tento žáner mi dovoľoval v bývalom režime upozorňovať na niektoré témy, ktoré v tom čase neboli veľmi populárne. Ale pretože sa „akože“ odohrávali v budúcnosti, cenzúra ich prijala. A ešte navyše, mnoho z toho, čo spisovateľ napísal, sa, bohužiaľ, aj predčasne stalo.

Môžete uviesť príklad z vašej tvorby?

– V knihe Hudba pre vesmíranov som napísal, že ľudia budú chodiť po meste v maskách. Deje sa to už v Tokiu. V ďalšom diele Okolo galaxie za 80 týždňov som si vymyslel tabletky proti rádioaktivite. Čosi podobné existuje. A to išlo len o krátky horizont od nejestvovania k objaveniu spomínaných vecí.

Čo by sa ešte mohlo zísť ľudstvu z vašich výmyslov?

– V knihe s názvom Safari na Podkovitých – to bolo posledná zbierka poviedok – mám príbeh o vynálezcovi, ktorý vynašiel peniaze, čo v momente, keď sa dostanú do rúk podvodníkovi, stratia pôvodnú farbu. Čo myslíte, koľko čistých peňazí by nám ostalo?

Asi nie veľa. Možno by sme sa ich takýmto spôsobom celkom zbavili. Aká je vaša posledná kniha a čím sa zaoberá?

– Je to tak trošku pele-mele. Posledná kniha, ktorá mi vyšla, je dostupná iba v Modrom Kameni. Vydal som ju vo vlastnom náklade a je to slovník modrokamenských topolín, teda chotárnych názvov. Je to 40-ročná heuristická robota. Teraz som dopísal knihu, ktorá má názov Slovensko na nebesiach s podtitulom Z ciest našich spisovateľov po slnečnej sústave. Podarilo sa mi vypátrať všetkých našich slovenských autorov, ktorí písali a „pohybovali sa“ v slnečnej sústave. A je zaujímavé, že od Slnka až po Kuiperov pás alebo Oortov oblak, čo je absolútny koniec slnečnej sústavy, boli v podstate všade. Navštívili všetko, čo je významné a vplyvné v slnečnej sústave. Kniha už bola vla-
ni pripravená pre literárne centrum v Bratislave. Ale, bohužiaľ, prvýkrát v živote som sklamal. A to preto, že nám do rodiny pribudli dvaja vnúčikovia. Jednému z nich som robil „operku“. Ale bolo to krajšie, ako byť kozmonautom!

Ktorých slovenských spisovateľov ste objavili vo vesmíre?

– Bolo ich viac. Slovenskú vedeckú fantastiku založil Gustáv Reuss, napísal dielo Hviezdoveda, ale o vesmíre písal aj bernolákovec Juraj Fándly, Ján Ballo, Jozef Tallo či niektorí stredovekí autori. Napočítal som ich okolo tridsať. Vytvorili asi 80 kníh a poviedok.

Pekné číslo – je to slušná zásoba slovenskej fantastiky na taký malý národ!

– Myslím si, že v tomto smere sme v Európe výnimoční. Naši spisovatelia totiž dokázali nekoordinovane a viac-menej intuitívne zladiť všetko, čo je v slnečnej sústave a opísali to v toľkých dielach! To je naozaj výnimočné.

Pohybovali ste sa v kruhoch slovenskej sci-fi literatúry, aká je jej súčasnosť?

– Súčasná slovenská sci-fi literatúra už ani nejestvuje. Stratila svoj význam, už nie sú potrebné inotaje. A už nie je ani atraktívne písať o slnečnej sústave. Žezlo fantázie prevzali kozmológovia so všetkými svojimi teóriami, ktoré ponúkajú svetu. Sú to, povedzme, autori ako Austrálčan Paul Davies alebo Michio Kaku, americký vedec, a ďalší, ktorí svoju odbornosť odievajú do fantázie a píšu mimoriadne zaujímavé veci. A potom prišlo fantasy, ktoré nahradilo sci-fi. Tam ide o čistú fantáziu, v ktorej sa obnovujú, rekonštruujú a vymýšľajú mýty. Autori majú možnosť pohrať sa výsostne so svojou fantáziou a písať moderné rozprávky.

Vo svojej mladosti ste často pozorovávali hviezdy tak ako váš prastarý otec?

– Pravdaže, dokonca som si vesmír vybájil ako možnosť sebapomoci. Keď som sa zaľúbil do jednej dievčiny a chcel som dosiahnuť, aby ma ľúbila, díval som sa na padajúce meteority, ktoré mi mali splniť želanie. Díval som sa na oblohu a aby som padajúci meteorit nepremeškal, pre istotu som dookola opakoval – ľúbim ťa, ľúbim ťa, ľúbim ťa. Potom som začal uvažovať, prečo meteorit nepadol. A vtedy padol. Celý vesmír mi vtedy robil natruc až do skorého rána. Takže mi síce nepomohol, ale očaril ma aj tak.

A tá dievčina?

– Neviem, čo sa s ňou stalo, ale myslím si, že šťastlivo starne ako aj ja.

Koľko ste mali vtedy rokov – šestnásť, sedemnásť?

– Už som mal o voľačo viac, bol som dospelý okolo dvadsiatky, ale s polodetským, tak trochu naivným, ale zasneným pohľadom na svet.

Ak by ste mi chceli chceli odporučiť niektorú zo svojich kníh,ktorá by to mala byť?

– Asi najlepšia by pre vás bola knižka Rosa z hviezd, sú to spomienky na moje detstvo z päťdesiatych rokov. Obsahuje aj isté prvky a momenty o vesmíre ako v každej mojej knihe. Naznačujem tam, ako som sa stal tým, čím som.

Máte na Slovensku nejaké miesto, kam chodíte pozorovať hviezdy?

– Ja už hviezdy nechodím pozorovať nikde. Voľakedy som zašiel do Banskobystrickej hvezdárne – tam na Urpíne som bol pečený–varený. Ale potom som sa presťahoval do Modrého Kameňa. Mám záhradu aj dvor, ktorý je dobre tienený. Takže nič zo svetelných efektov doň nezasahuje. Ľahnem si tam do trávy, premietam si na oblohu, obloha vstupuje do mňa… Hviezdy stačí pozorovať zo sveta, v ktorom som doma.

A čo vaši vnúčikovia?

– Jeden má dva roky aj tri mesiace a ďalší jedenapol roka. Keď budú veľkí, možno si povedia, že aj oni sa budú motkať okolo hviezd tak ako ich starý a praprastarý otec. To by som bol rád.

Ako sa vám teraz žije na Slovensku?

– Nie veľmi dobre. Som ľudsky sklamaný z tejto doby. My máme ďaleko k demokracii. Toto je režim pre jedno percento ľudí.

Koľko máte rokov?
– Už dosť, 65 rokov.

Predpokladám, že ste z tej generácie, čo robila, robila a napokon skončila s nízkymi dôchodkami…

– Mám relatívne dobrý dôchodok, pretože som bol šesť rokov v parlamente a istý čas som ešte robil dve roboty paralelne, čo bolo aj na úkor zdravia. Takže na toto sa nemôžem sťažovať. Ale hnevajú ma medziľudské vzťahy, hnevajú ma veci postavené naopak – dole hlavou.

Žiaľ, nie ste jediný, čo takto vníma život a dianie na Slovensku. Vráťme sa ale k Astrofilmu, čaká vás beseda s deťmi. Tešíte sa na ne?

– S besedami mám pozitívne zážitky, mal som zopár vynikajúcich besied, ale z tejto mám aj trošku strach, vraj tam má byť 220 detí, ani veriť sa mi nechce. To je veľa! Ale uvidíme, necháme sa prekvapiť. Malo by sa tam hovoriť o mojej tvorbe a o vynálezoch, ktoré išli od čias Julesa Verna, čo sa splnilo, čo nesplnilo.

Každý človek, ktorý píše a vymýšľa, a následne sa jeho sny stanú realitou, je v istom zmysle géniom…

– Máloktorému autorovi to, čo si vymyslel, sa aj splnilo. Bol by som však rád, ak by sa niečo z toho, čo som vymyslel, stalo. Najmä v zbierke Safari na Podkovitých je pár poviedok, kde je množstvo náznakov pre vynálezy, ale tým sa to pre mňa skončilo. Nie som konštruktér ani génius.

Jules Verne napísal knihu Päť týždňov v balóne. Viezli ste sa vy voľakedy v balóne?

– Nie, nikdy, ale chcel by som „kerovať“ raketu, to je môj sen!

Dnes sa tu rozprávalo, či by ľudia zvládli psychicky tú 1,5-ročnú „štreku“ na Mars. Zvládli by ste to vy?

– Myslím si, že by to vydržali. Nebude to však trvať 1,5 roka, to je myslené tam aj späť. Bude to kratšie. Ale podľa môjho názoru, keď ľudia poletia na Mars, nevrátia sa tak rýchlo nazad, pretože to by nemalo zmysel.

Čiže chvíľu tam pobudnú?

– Nie chvíľu. Niektorí sa už nevrátia nikdy. Človeku totiž neostáva nič iné, len kolonizovať najbližšie hviezdne telesá a v tomto prípade je to zatiaľ len Mars. Predpokladám, že najskôr sa bude robiť teraforming, to znamená, že sa tam pripravia podmienky, aby tam ľudia neprišli do absolútne cudzieho, ale aby boli pripravení. Bude to niečo na spôsob himalájskych expedícií. Najskôr sa vybuduje prvý tábor, potom druhý a v piatom tábore sa už ocitne človek, respektíve ľudia. Jeden, dvaja by to nezvládli. Musí ich tam byť viac. A potom to zvládnu. Človek je nepredstaviteľne silný tvor a nemá inú možnosť. Lenže niektoré veci sa naozaj ťažko predpokladajú, pretože v sociálnom inžinierstve sa môže stať všeličo. V technických vedách je to predsa len jasnejšie.

Ak by ste ešte mali čas, do akej oblasti by ste chceli ešte preniknúť?

– Do kozmológie, do kvantovej teórie a do všetkého, čo súvisí so vznikom vesmíru a multiverza.

A potom by vzniklo ešte nejaké dielo…

– Možno, ale v mojom veku, to by už bola len taká hračka pre potešenie ducha.
Čo robíte doma pre potešenie ducha okrem toho, že sa staráte o vnukov?
– Záhradka ma prestala baviť, pretože toho roku to bolo strašné. V máji nám každý deň okrem dvadsiateho šiesteho pršalo, takže to bola katastrofa pre záhradkára. Teším sa z toho, že ešte môžem písať. Dal som dokopy knižku aforizmov, za tri týždne by mala vyjsť. Zbieram aj autogramy.

Aké máte najvzácnejšie autogramy?

– Myslím si, že sú to podpisy dvoch cisárov Leopolda I. a Františka Jozefa II.

Kde ste získali podpis Františka Jozefa?

– Toho som kúpil čistou náhodou v starožitníctve v Turčianskych Tepliciach a od jedného známeho som kúpil Leopolda I.

Koľko vás vyšli?

– Pri Jozefovi II. som mal fantastické šťastie, pretože za jednu ošúchanú, zanedbanú darovaciu listinu s cisárskou pečaťou som dal 800 korún. Dnes to má hodnotu niekoľkonásobne vyššiu. A za Leopolda som zaplatil asi 16-tisíc korún.

Čo vám na to povedala manželka? Predsa – 16-tisíc za jeden podpis?

– No, radšej sa vám nepriznám. Knihu aforizmov som poslal do martinskej tlačiarne Slava Haľamu. Všetky veci aj ilustrácie mi do nej nakreslil kamarát z Veľkého Krtíša. Myslím si, že tá kniha bude pekná, pretože Haľama robí pekné knihy.

A kedy vydáte autogramy?

– Teraz na ne nemám čas. A peniažky musia ísť iným smerom. Prednejší sú moji vnuci.

Ján Fekete


študoval v roku 1959-1960 na Jedenásťročnej strednej škole v Modrom Kameni, v rokoch 1960-1963 na odbornom učilišti v Považskej Bystrici a v Detve, 1963-1965 vo Večernej škole pre pracujúcich vo Zvolene a v Banskej Bystrici, 1965-1969 slovenčinu a dejepis na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Najprv pracoval v Podpolianskych strojárňach ako robotník a redaktor podnikových novín, neskôr bol redaktorom Čs. televízie a Čs. rozhlasu, pracovníkom Cestných stavieb, Zväzarmu a Stavoindustrie v Banskej Bystrici. V rokoch 1980-1992 pôsobil ako stredoškolský profesor, v rokoch 1992-1993 bol primátorom mesta Modrý Kameň, od roku 1992 je poslanec NR SR, žije v Modrom Kameni. Debutoval zbierkou autorských poviedok Pristátie na Bielosienke (1981). Deťom venoval humoristické rozprávky, záujem o prírodu a astronómiu uplatnil vo vedecko-fantastických prácach, je autorom básnickej zbierky prírodnej a ľúbostnej lyriky. Jeho mnohostranné záujmy sa odzrkadľujú aj v knihe literatúry faktu o dejinách futbalu a v zaujímavostiach okolo neho, ako aj historiografickej publikácii o Modrom Kameni – Modré hrady Novohradu, ktorá vyšla v roku 1983.

0 Shares

Najnovšie správy

Piešťanskí hasiči minulý týždeň bojovali niekoľkokrát s ohnivým kohútom. Najťažší zásah - požiar v ťažko prístupnom lese v Prašníku -…
  • 01.04.2020, 19:20
  • Piešťany / Spravodajstvo / Región
Dnes je štvrtok 2. apríla. Tento deň je Medzinárodným dňom detskej knihy, Európskym dňom akcií za práva migrantov a Svetovým…
  • 02.04.2020, 00:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
štvrtok, 2. apríla 2020
Meniny má Zita, zajtra Richard