Letuška Daniela začínala v Írsku pri deťoch

Prečo ste sa po ukončení štúdia rozhodli odísť z domu?

– Chcela som zistiť, kto vlastne som a ako sa zachovám v inom prostredí. Taktiež napríklad overiť si veci, ktoré o mne hovorili priatelia.

Ako vaše rozhodnutie vnímali rodičia?

– Dobre. V zlých chvíľach ma povzbudili a doma ma vždy pekne privítali.

Kam viedli vaše prvé kroky?

– Najprv som išla do Londýna. Bola som tam s bratrancom, no keďže nevedel jazyk, prácu si nenašiel. Chvíľu som tam vydržala sama, no nakoniec som to vzdala. Hneď po návrate na Slovensko som dostala ponuku odísť do Dublinu, kde som získala pozíciu „childminderky“. Táto práca zahŕňa starostlivosť o dieťa a domácnosť. Od januára 2007 som tam začala pracovať.

Prečo ste sa rozhodli zotrvať v Dubline ďalšie štyri roky?

– Pôvodne som sem prišla na rok. Okolnosti sa zmenili. Našla som si priateľa a kvôli nemu som tu ostala. Avšak teraz som v štádiu rozhodovania sa medzi zotrvaním v práci alebo návratom do Piešťan.

Ktoré práce ste v Írsku za toto obdobie vystriedali?

– Začala som ako „child-minder“. Moja práca zahŕňala všetky domáce práce a vozenie malej zverenkyne autom na krúžky. Potom som si urobila kurz pomocníka učiteľa v triede s postihnutými deťmi, no v tejto práci som sa udržala len pár dní. Prišla totiž recesia a bolo ťažké nájsť si prácu v tomto obore. Neskôr som si našla prácu v dome dôchodcov ako opatrovateľka. Momentálne, už vyše roka, pracujem ako letuška spoločnosti Ryanair.

Vnímajú vás Íri ako cudzinku?

– Neviem, či je to všade vo svete, no hoci sú tu ľudia strašne milí, medzi seba ma nikdy neprijmu. Nie som z ich krvi, vždy zostanem cudzinkou.

Čo bolo po príchode najťažšie?

– Telefonovanie. Írska angličtina má špecifický akcent a preto je ťažko zrozumiteľná. Časomsom si však zvykla a teraz mám problém rozumieť Angličanom (úsmev).

Írsko je známe svojím daždivým počasím. Ako na vás vplýva?

– Prvé leto bolo hrozné. Nemali sme jediný slnečný deň. Druhý rok bol lepší, ale depresia stúpala. Tento rok je rekordne krásne leto. Vonku však začína fúkať silný vietor. Znamená to jeho možný koniec. Íri si škaredé počasie nahrádzajú tým, že dva až trikrát ročne chodia na dovolenku.

Čo je pre domorodcov charakteristické?

– Ryšavá brada a vlasy, zelená farba, štvorlístok, svätý Patrik, ktorý vyhnal hadov a víkendové opíjanie sa.

Čo vás v tejto daždivej krajine najviac zaujalo?

– Každá krajina má svoje čaro. Príroda je tu krásna, iná než na Slovensku. Keďže sa väčšinou zdržiavam v hlavnom meste, v Írsku som toho veľa nevidela. Bola som na severe v Belfaste a po ceste som videla pozostatky občianskej vojny, rôzne bariéry a podobne. Viem, že v Belfaste sa farbami na obrubníkoch oddeľujú katolícke a protestantské časti, ktoré medzi sebou bojujú. Íri doteraz neznášajú Angličanov. Keďže my sme mali dublinskú značku, bála som sa, že sa nám niečo stane. Tragédie sú tam na dennom poriadku. V Írsku ma však najviac zaujalo správanie staršej generácie. Sú milí a veľmi zdvorilí. Ak by som na Slovensku pozdravila starú babičku, určite by odo mňa ušla so strachom o kabelku. Tu sa každý rád zastaví a porozpráva. S vyšším dôchodkom rastie asi aj väčšia pohoda (úsmev).

Zažili ste za obdobie strávené v Írsku niečo nebezpečné?

– Napadnutie v parku. Prišla som sem ako naivné dievčatko, ktorému sa nemôže nič stať. Jeden deň ma v parku napadol chlapec s nožom. Chcel cigarety, no ja nefajčím. Potom vytiahol nôž, chytil ma za ruku a povedal mi, nech idem s ním. Otočila som sa a pomaly odkráčala. Vnútri som sa triasla hnevom a zároveň aj strachom. Prišla som k autu, zrútila som sa, vyplakala sa, šla som domov a potom som zavolala políciu. O pol roka ho našli, no keďže to bol len tínedžer, nemohli mu spraviť nič. Odvtedy sa vo večerných hodinách snažím vyhýbať nebezpečným miestam.

Aké skúsenosti ste počas štyroch rokov v zahraničí získali?

– Veľmi veľa. Z dievčatka som vyrástla na ženu tak po fyzickej, ako i mentálnej stránke. Naučila som sa zodpovednosti a získala som sebavedomie do ďalšieho života. Predtým som nevedela presadzovať svoje názory, no teraz sa dokážem spoľahnúť sama na seba.

Máte už plány, čo urobíte po návrate do Piešťan?

– Chcela by som spojiť predškolskú pedagogiku, ktorú som vyštudovala, s angličtinou. Rozmýšľala som teda, že by som v Piešťanoch otvorila anglickú škôlku. To však začnem riešiť až po návrate domov.