V taoistickom chráme videl aj „filmové“ triky

► Z rozprávania vieme, že ste boli v Číne, no v prvom rade, ako sa Bratislavčan dostane k venčeniu psov z útulku v Piešťanoch?
– Spolu s mojou päťročnou dcérou sme začali venčiť psíkov z útulku u nás v Bratislave. Postupne som si zvykol chodiť tam štyrikrát týždenne. Na prechádzkach so psami som si dokázal výborne oddýchnuť od práce a bežných problémov. Ale aby som vám odpovedal na vašu otázku, mám rodinu neďaleko – v Šípkovom, a tak som sa raz cestou k nej zastavil v útulku v Piešťanoch. Odvtedy chodievam pravidelne. Väčšinou raz týždenne – cez víkend.
V útulku som stretol ľudí, ktorým osud zvierat, často vyhodených človekom, naozaj nie je ľahostajný. Vážia si, keď im niekto príde pomôcť. A je jedno, či len zoberiete psíka na prechádzku alebo prispejete finančne. Nikde inde som taký pozitívny pocit nemal. Na psíkov z piešťanského útulku som si veľmi zvykol, je tam niekoľko mojich obľúbencov, ktorých vždy zoberiem aspoň na chvíľu von a porozdávam im nejaké dobroty. Najradšej mám fenku Ostu, kríženca amerického staffordshirského teriéra. Je to totiž také „teliatko", veľmi silná, ťažká a nekonečný tešiaci sa dobrák. Neviem pochopiť, ako sa mohla dostať na ulicu.
► Chodíte teda iba za fenkou Ostou alebo venčíte aj iných psíkov?
– Vyvenčiť stihnem iba dvoch až troch, pričom zvyknem zobrať najprv Ostu. Ale zastavím sa pri väčšine kotercov, porozdávam zakaždým dve-tri balenia psích krekrov a „hafanom" sa aspoň prihovorím. Ani by ste neverili, ako dokážu byť vďační za každú maličkosť. Tak ako aj ľudia, aj oni potrebujú lásku a pocit, že k niekomu patria.
► Máte aj doma psa? Ak nie, rozmýšľali ste o niekedy o tom, že si niektorého vezmete domov?
– Psíka zatiaľ nemáme, pretože sme doma nemali na to podmienky. Aktuálne sa ale situácia mení a začíname o tom uvažovať. Vyrastal som so psom – mali sme doma anglického kokra, takže mám s chovom psov skúsenosti. Ide hlavne o zodpovednosť, ktorá ale prinesie veľa veselých zážitkov so štvornohým kamarátom.
► Posuňme sa však ďalej. Pracovníci útulku nám prezradili, že máte za sebou zaujímavú cestu. Poviete nám o nej niečo viac?
– Do Číny ma priviedla láska k východným bojovým umeniam, ktorým sa venujem už od detstva. Počas svojej mladosti som prešiel rôznymi druhmi a štýlmi, až som pred dvoma rokmi „zakotvil" pri kung-fu. Pravidelné tréningy pod vedením čínskeho majstra majú svoju kvalitu, ale kto by nechcel zažiť atmosféru tvrdých tréningov medzi mníchmi tak, ako to poznáme z rôznych filmov? Tak sa začalo moje hľadanie, počas ktorého som trávil hodiny a hodiny na internete a snažil sa nájsť miesto, kam pôjdem.
Možností bolo viac a postupne som upúšťal od pôvodného zámeru dostať sa do známeho Shaolinu – kláštora presláveného týmto bojovým umením, ktorý leží v strednej Číne. Čím viac informácií som mal k dispozícii, tým viac som bol presvedčený, že moderný Shaolin je už len komerčným pozlátkom dávneho pokladu. Okrem toho som si uvedomil, že tvrdé tréningy nie sú to jediné, čo ma láka. Chcel som nájsť aj vnútorný pokoj, pozrieť sa na veľa vecí iným pohľadom. Tak som sa dostal až k horám Wu-dangshan v strednej Číne, ktoré sú posiate taoistickými chrámami a kláštormi – miestami, kde vznikali interné štýly kung-fu, ako tai-ji, bagua, xingyi. Podarilo sa mi nakontaktovať na školu pri chráme Yuanhe, ktorú vedie majster 15. generácie Chen Shixing a koncom apríla som odletel do Číny.
► Ako dlho ste boli v Číne – v chrámovej škole?
– V Číne som strávil 32 dní, z toho štyri týždne som trénoval vo Wudangshane a posledné tri dni som bol v Pekingu a okolí. Trénovali sme šesť dní v týždni, každý deň približne osem hodín, pričom ráno sa tréning začínal o šiestej a večer končil o de-siatej. Cez obed sme mali voľno, ale to som väčšinou prespal, pretože moje telo nebolo zvyknuté na takú záťaž. Nehovoriac o nadmorskej výške a vysokej vlhkosti vzduchu – bežne sa mi stávalo, že mi oprané veci neuschli ani za tri dni a mohol som ich preto prať znova.
Pochopiteľne ručne. Cvičenie bolo naozaj náročné, človek zistil, že má v tele aj také svaly, o ktorých predtým ani len netušil. Samozrejme, vďaka poriadnej svalovej horúčke a bolesti. Na druhej strane, iba tvrdým tréningom je možné dosiahnuť to, čo vídavame aj vo filmoch a považujeme za dobré triky. Keď na vlastné oči uvidíte, ako majster alebo mních „vybehne" na štyri metre vysokú stenu, prerazí tehly päsťou alebo údermi nechránenej holene láme strom, tak začnete veriť, že tvrdý tréning, premáhanie sa a pevná vôľa sú tou pravou cestou. Okrem cvičenia sme sa venovali aj meditáciám. Pri toľkom cvičení, jednoduchej strave – väčšinou len ryža a tofu, žiadna zábava a väčšinou len odriekanie, si zrazu uvedomíte mnoho vecí, ktoré ste dovtedy nevnímali.
Niekoľko dní pred odchodom som absolvoval výstup na vrchol hory Mount Wu-dang, na ktorej je postavený najvyššie položený chrám – chrámy vlastní čínska vláda, takže ich veľa chátra, ale tento je pomerne udržiavaný, chodí sa tam modliť veľa ľudí. Úprimne povedané, bol som rád, že som si výstup po tisícoch schodov naplánoval až na koniec môjho pobytu, pretože za štyri týždne strávené pravidelným cvičením sa moje fyzické schopnosti a možnosti posunuli. Išiel som prvý a ťahal aj ostatných. Potom som si zrazu uvedomil, že sa nemám snažiť byť vo všetkom prvý, ale vychutnávať si tie chvíle. Výstup trval päť hodín a hoci by som ho zvládol aj za dve, možno by mi unikol pohľad na nádhernú prírodu okolo.
► Ako na vás celkovo zapôsobila Čína – prostredie a ľudia?
– Ak by som mal napísať tri slová, ktoré sú poľa mňa pre Čínu charakteristické, tak by to bolo „obrovské", „ryža" a „špina". Obrovské – preto, aby ste sa dostali z provincie Hubei v strednej Číne do Pekingu, strávite 22 hodín v pomerne rýchlom vlaku. Ryža -pretože v nižších polohách sa vám naskytne neustále sa opakujúci pohľad na ryžové políčka a presne tak, ako my kupujeme v supermarketoch rožky, Číňania kupujú ryžu. Špina – pretože tá je v Číne všadeprítomná.

Či už je to smog, na ktorý narazíte po vystúpení z lietadla ako na neviditeľnú stenu. Alebo zápach lenivo stúpajúci z miestnej otvorenej stoky, pre-tože veľká časť Číny jednoducho nemá kanalizáciu a odvoz odpadu funguje vcelku náhodne. Samozrejme, teraz rozprávam o Číne, ktorú „bežný" turista nevidí. Ten ide do Zakázaného mesta v Pekingu, odfotí sa pri Veľkom múre a v tom lepšom prípade sa pozrie na hlinených vojakov v hrobkách v Xi’ane. Tieto miesta sú priam sterilné, aby si turisti odniesli čo najkrajší zážitok. Peking je však pre turistov aj jedno z najbezpečnejších veľkomiest.
Pred vchodmi do metra a vlakových staníc sú skenery, kde vám presvietia batožinu ako na letisku. Všade je prítomných pomerne veľa policajtov, ktorí dohliadajú na bezpečnosť. Takže jediné, čo sa vám môže stať, je to, že vás celkom „legálne" okradnú na cenách za služby a jedlo. Ale samozrejme, s úsmevom na tvári a na úrovni. Ďalej od Pekingu, Hongkongu, Shang-haia alebo iných veľkomiest ste atrakciou pre miestnych obyvateľov. Čím ste vyšší a belší, tým viac sa s vami budú chcieť fotiť, rozprávať, pozvať vás na čaj a spriateliť sa s vami. Číňania si zakladajú na tom, mať čím viac priateľov, a ak je to ešte nebodaj biely Európan, tak ich to posúva vyššie v rebríčku váženosti.
► Myslíte si, že sa tam ešte vrátite?
– Do Číny sa určite chcem vrátiť a pokračovať aj v štúdiu kung-fu. Aj keď možno nie na tých istých miestach. Dám asi prednosť juhu krajiny, kde sa môžem naučiť a vidieť niečo nové, iné. Čína je obrovská a možnosti sú veľké.