Blog Slávky Novákovej: Vianočný dar

Stál vonku pri vozíkoch a ľudia okolo neho nevšímavo strkali mince do vozíkov a brali si ich, aby mohli  nakúpiť. Iní zase vychádzali s plnými vozíkmi von, vybrali tovar do tašiek a prešli okolo neho.
Oproti chlapcovi medzi vnútornými a vonkajšími dverami sa opierala pani, čo predáva Nota Bene, pri vonkajších dverách stál Róm s veľkou taškou a ponúkal paplóny a voňavky. Nikto z nich nemal šťastie. Ľudia vchádzali a vychádzali.
“No super, tak ja mám doma plný plech žemľovky, do ktorej som dala dva celé tvarohy, hrozienka, jablká, vianočku, maslo a moj syn ňou pohrdol, že na ňu nemá chuť, nech mu urobím niečo iné a po dvoch dňoch ju aj tak dám na balkón sýkorkám….a tu sú takýto ľudia,” hovorím si v duchu.
Ľuďom som síce po skúsenostiach prestala veriť, raz som dala jednej Rómke vetrovku pre dieťa, potom som ju našla pri kontajneri, ale pri pohľade na chlapca mi stislo srdce. Viem, že má už síce osemnásť, chodí prespávať do Domumu, je však bez práce a bez akýchkoľvek príbuzných.
 “No a so mnou má kto sociálne cítenie,” pomyslela som si a prešla som okolo chlapca len s akýmsi previnilým zamrmlaním, že akože momentálne nemôžem vyskakovať… Doma som vybalila nákup a keď som ho dávala do chladničky, zbadala som, že namiesto údených filiet mi dali údené makrely. “Mami, kto to bude jesť?” opýtal sa ma syn. “No dobre, idem to vrátiť a vymeniť za niečo iné”, vzdychla som si a zase som merala tri poschodia  bez výťahu dole schodmi.
Keď som už bola o vchod  ďalej, niečo mi prebleslo hlavou. Zazvonila som na náš zvonček: “Hoď mi dole tú bielu trigovicu s kožušinou, čo sme chceli dať Michalovi,” zakričala som na syna “a daj ju do igelitky.”
Syn nechápal: “Načo??”  .
“Len mi ju hoď!”, zakričala som zase ja.
 Keď som išla k Bille, ešte tam stál a prešlapoval z nohy na nohu. “ Obleč si to”, povedala som mu,” bude ti teplejšie,” podala som mu igelitku s trigovicou. “A tu máš aspoň dve eurá – kúp si pečivo…," dodala som. Oči za mu rozžiarili: ”Ďakujem tetuška, hneď si ju dám, je zima.”
Doma som povedala synovi, načo mi bola trigovica. “Mami, to je fajn, že si to urobila,” skonštatoval. Večer, keď sme sedeli pri telke, mali sme z toho obaja dobrý pocit.
Vydržal mi aj vtedy, keď som na druhý deň poobede išla do obchodu, zase mrzlo a okolo mňa  prešiel chlapec z Billy. Nevidel ma, ale ja som zazrela, že spod vetrovky mu trčí kapuca z onej teplej trigovice. Neviem, ale cítila som akési zadosťučinenie.
Myslím, že to bolo najlepšie, čo som tieto Vianoce urobila.