Yaro Kupčo – v zahraničí belochom, doma Indiánom

Vo Fontáne sa zároveň konala aj vernisáž Yarových snímok z Islandu, ktorú hudobne obohatil klavirista a spevák Peter Adamov.
Prečo nazývate všetky svoje fotografické výstavy, ba dokonca aj najnovšiu publikáciu rovnakým názvom – Cesty a zastavenia?

– Vysvetlenie je jednoduché. S fotoaparátom v ruke som precestoval zahraničie. Fotil som v Rakúsku, Švajčiarsku, Taliansku, vo Francúzsku, na Korzike a posledné snímky som robil na ostrove Island. Všetky tieto fotografie skrývajú túžbu človeka poznávať, objavovať, a to sa dá iba tak, že cestujete. Preto názov- Cesty. Ale v dnešnom uponáhľanom a hektickom svete cítite aj potrebu spomaliť, popozerať sa okolo, zastaviť sa… A moje zastavenia vo fotografii sú zo Slovenska. Možno by sa to dalo vysvetliť aj príbehom o putovaní Indiána a belocha, ktorý som kedysi dávno počul. Indián išiel pomaličky a beloch šialene rýchlym tempom. Červenokožec sa ho spýtal, kam sa tak veľmi ponáhľa? Beloch mu odvetil – lebo chcem vidieť všetko. A ty prečo ideš tak pomaly? Indián na to – nechcem stratiť dušu. Lebo keď sa človek ponáhľa, duša za ním nestíha.
Vyzerá to, že v zahraničí sa hráte na belocha a doma ste Indiánom…

– Asi to bude pravda. Možno by som bol rád Indiánom aj v zahraničí, ale nie vždy to ide. Smutné je, že nielen ja, ale asi všetci časom zistíme, že ako idú roky, žijeme s dušou vlečúcou sa ďaleko za nami. Našťastie ale, a verím, že to platí všeobecne, ešte si dokážeme ukradnúť pre seba chvíle, keď sa zastavíme. Ja si vtedy nájdem miesto na pokojné fotenie. To sú okamihy, keď si ma moja duša určite nájde. Preto som najradšej na fotografických výpravách sám. Ale za hranicami sa mi to pri mojom hendikepe nevypláca, vtedy ocením prítomnosť druhého človeka.
Ste tak trochu samotár?

– Čiastočne áno, pretože ak chce človek tvoriť, rozmýšľať, rozjímať, potrebuje pohodu a čas – vtedy je samota dobrá. Ale keď zatúžim byť s niekým, vyrazím z bytu do mesta. Rád chodievam aj po parku, náš piešťanský mi poskytuje relax aj pozitívnu energiu.
Čo vás v Piešťanoch najviac hnevá?
– Som vozičkár a hnevá ma, že keď idem do mesta alebo kúpeľov, na miestach pre vozičkárov sú zaparkované autá, ktoré tam nepatria. Raz som čítal, že akási herečka z Bratislavy si odkladá zo svojej gáže bokom peniaze na pokuty za parkovanie na miestach pre invalidov. Na to mám jediný výraz – sliepka!

Vaše fotografie vyvolávajú v človeku pocit krásna a tichej melanchólie. Veľmi pekné sú napríklad kôpky sena na pokosenej lúke…

– Chodím ich fotiť do Terchovej do osady U Jánošov. V starej drevenici tam žijú dvaja asi sedemdesiatroční manželia s 90-ročnou babkou. Je tam prekrásne. Tešia sa každej návšteve. Keď tam prídem, dali by mi aj modré z neba. Počas zimy sú dva mesiace odrezaní od sveta. Žijú len z toho, čo si vypestujú a dochovajú. Chodievam k nim fotiť v júli, ale tento rok som prišiel až v auguste. Ovos aj jačmeň už mali zožatý, slamu nastohovanú, zviazanú povrieslami. Urobil som tam
pár záberov a pritom som si uvedomil, že toto sú možno jedny z posledných snímok, pretože generácia ľudí, ktorí takýmto spôsobom sušia obilie alebo kôpkujú seno, už na Slovensku vymiera. Pred desiatimi rokmi, keď som robil prvé zábery, ich bolo niekoľkonásobne viac.
Poďme k vašej knihe. Okrem nádherných čiernobielych klasických fotografií je doplnená aj prírodnou lyrikou. Kedy ste ju stihli spraviť? Dokonca máte dve verzie – okrem veľkej luxusnejšej aj menšiu verziu…

– Aj keď som nezamestnaný, ešte som nestihol oddychovať. Posledný októbrový deň som skončil v Avente a už prvého novembra o pol piatej ráno som vstával, aby som sa trochu poprechádzal okolo činžiaku, kým vonku nie je tak veľa áut. A len čo som zavrel dvere na byte, pracoval som s veľkým nasadením na príprave knihy, výstav i webovej stránke. Často som cestoval do Košíc, pretože tam mi knihu vydali, sedával som pri grafikovi, robil korektúry, vyberal plátno na špeciálnu bibliofilskú väzbu s rozmermi 34×34 centimetrov. Tú mi v náklade sto kusov zhotovili v chránenej dielni v Košiciach. Okrem toho vychádza tisíc menších exemplárov.
V oboch vašich knihách sú veľmi pekné verše, kto ich napísal?
– Chcel som, aby okrem umeleckých fotografií, ktoré som zámerne nepopisoval, bola v nich aj poézia. Vybral som si verše rakúskeho autora Gregora M. Lepku. Poéziu mi preložil môj priateľ Marián Hatala. Veľmi pekný úvod ku knihe napísala akademická maliarka Eva Končeková z Kežmarku.

Ste aktívny človek, prednedávnom ste mali tri výstavy na východe a severe Slovenska, teraz môžeme vaše fotky z Islandu obdivovať v Piešťanoch…

– Sú tu nielen fotografie z ostrova ohňa a ľadu, ale aj snímky zo Slovenska. Už roky výťažok z predaja fotografií venujem piešťanskému hospicu. Dnes sa totiž často hovorí o eutanázii a zabúda sa na dôstojnosť umierania. Ľudia odchádzajú z tohto sveta opustení, ďaleko od rodiny, v sterilnom prostredí nemocníc. A to je často aj dôvod, prečo chcú umrieť. Nie sú to iba bolesti, ktoré ich trápia, horšia je osamelosť, absencia teplého slova a citu. Myslím si, že práve hospic im môže v tomto pomôcť. Preto ho podporujem.