Piešťanskí Rómovia sa rozlúčili s vajdom
Starými Piešťanmi sa minulý týždeň vinul dlhý smútočný sprievod. To piešťanskí Rómovia plní zármutku, bolesti a neskrývaných emócií odprevádzali na „žilinský“ cintorín svojho vajdu – Ladislava Kudríka (60).
Uložili ho do luxusnej truhly značky Kennedy na miesto, kde mu za jediný deň miestni majstri kamenári Branderskí zhotovili mramorový pomník.
Utorňajšiemu pohrebu predchádzal kar trvajúci tri dni a tri noci v hoteli Paradiso. Toto miesto nebolo vybraté náhodne. Ladislav mal bývalý Váh rád. Jeho majiteľ ho nazýval familiárne – dedkom. Aj preto tu pred tromi mesiacmi búrlivo oslávil svoju šesťdesiatku. Vtedy už trištvrte roka bojoval proti zákernej chorobe. Urputný zápas však nevyhral. Rakovina bola silnejšia…
Ladislav Kudrík, niekdajší zamestnanec Technických služieb mesta Piešťany, bol temperamentný a zároveň vážený človek. Vajdovskú palicu zdedil v roku, keď sa primátorom mesta Piešťany stal Ivan Mrázik. Opatroval ju s úctou jemu vlastnou, pretože ju získal po svojom otcovi Jánovi Kudríkovi. Jeho matkou bola Júlia, ale všetci ju volali Karolína. „Môj manžel Ladislav sa vždy rád pekne vyobliekal a vydal sa na potulky po piešťanských baroch a hoteloch. Miloval spev, hudbu, tanec a hlavne ženy. Páčili sa mu nielen cigánky, ale najmä milé blondínky.
Za jeden úsmev peknej ženy by dal aj modré z neba," rozpráva o svojom šarmantnom donchuanovi jeho manželka Kvetka. Na otázku, či jej tieto avantúry neprekážali, sa rozplakala: „Bol vajda – najlepší piešťanský cigán, ktorýsi za manželku vybral mňa, pretože ma najviac ľúbil. Ľúbila som ho z celej svojej duše – mali sme spolu šesť nádherných detí, za ktoré by sme obaja dali aj vlastný život. A tak som sa naučila prijímať ho takého, ako ho Pán Boh stvoril." Pani Kvetka sa po smrti svojho manžela denne aj trikrát vyberie na cintorín, aby sa s ním porozprávala. A vraj to funguje – človeku je potom ľahšie na duši.
„Nášho otca poznali celé Piešťany a vážili si ho nielen cigáni, ale aj bieli ľudia," pustil sa do rozprávania jeho 35-ročný syn Marek. „Bol veľmi slušný, dával nám rôzne ponaučenia do života. A keď sme posedávali vonku pred našim domom na Štefánikovej ulici, hnal nás dovnútra, pretože chcel, aby sme sa správali podobne ako naši bieli susedia," podotkli jeho dve pôvabné dcérky Eva a Andrea.
Obe boli otcovými miláčikmi. „Teraz nás čaká smutný rok. Všetci budeme nosiť čierne oblečenie. Môj manžel rok bojoval s ťažkým neliečiteľným ochorením pľúc. Bral aj chemoterapiu, ale nič mu nepomohla. Do posledného dňa veril, že sa vylieči. Denne prosil Pána Boha o zázrak navrátenia zdravia. S obľubou používal vetu: Nemusím mať žiadne bohatstvo, len keby bolo zdravie."
Chorý Ladislav Kudrík sa života držal zubami-nechtami. Až do posledného dňa stál na vlastných nohách, do postele si doma ľahol iba deň pred smrťou. Jeho srdiečko sa zastavilo 20. júna 2009. „Pri lôžku sme boli všetci – dve dcéry Eva a Andrea s manželmi a deťmi aj štyria synovia Laco, Marek, Erik a Mário so svojimi rodinami," utiera si slzy Kvetka. „Na nášho milovaného otca budeme s láskou spomínať po celý život," dodáva za všetkých súrodencov syn Erik.
