James R. S. B. Jackman: Zvuk štípajúcich kostí…

  • Spravodajstvo
  • 9. júna 2009, 14:15
  • Autor:James R. S. B. Jackman

Po príchode pred školu, v novom saku a nedokonale vystajlovanými vlasmi, slnečnými okuliarmi, sme všetci fajčili. Sám som sa čudoval, že málo fajčím na moje pomery.

–          Čaute.
–          Ahoj. Čo, pripravený? – povedala Ketrin.
–          No jasné, ja sa toho nejako moc nebojím. Len neviem, čo mám od toho čakať!
–          To nevie nikto, iba sme informovaní, že z troch predmetov je jeden súvislý príklad, a  máš na to 5 hodín.
–          To viem aj ja! Tak pome na to!
Postavili sme sa pred učebňu a svorne, všetci zainteresovaní čakali na profesora, testy a chvíľu, kedy odtiaľ hneď aj vypadneme. Pozeral som sa na menný zoznam, a v hlave si vytváral zasadací poriadok. Bol som v pohode. Žartovali sme a smiali sa. Po príchode dozor konajúceho sme mohli začať. Neprišlo mi to nejaké ťažké.
Čo som vedel, som napísal, čo nie, som jednoducho vynechal. Bol som hotový za tri hodinky a tak som iba ticho sedel. Vtedy sa Ketrin na mňa pozrela. V jej očiach som zbadal neskutočný strach, ťažko prehĺtala a trošku sa triasla. Videl som, ako sa jej chcelo plakať. Celá červená sa ma snažila niečo opýtať a ja som jej vôbec nerozumel.
Mal som z nej strašné nervy. A v hlave som si uvedomoval, že jej to môžem vlastne vrátiť! Vrátiť niečo, čo ma neťažilo? Nie! Ja jej môžem za jej odporný prístup, za žiadny súcit, žiadne svedomie, výčitky, za to iba ďakovať. Povedal som jej všetko, čo chcela vedieť.
Po silnom radení ma už profesorka vyhodila z triedy. Prišlo mi to neskôr veľmi vtipné. Človek, ktorý celé 4 roky patril medzi najhlúpejších ľudí. Človek, ktorý nechodieval  často do školy, nakoniec rozdával rady, za ktoré by v tom momente platil zlatom aj Moliérov  Lakomec Harpagon.
Praktické som zvládol a bol som spokojný. Spravili ich všetci, no čím ďalej, tým viac som mal nutkanie učiť sa na ústne. Strašne sa mi nechcelo. Vonku svieti slniečko, a šak… potom to zvládnem! To mi behalo hlavou.
 Útek pred svetom. Neviem, či ho hľadá každý. Alebo to iba ja som stále rád sám. Sám robiť všetky tie činnosti! Zamýšľať sa nad vecami typu prežitia somálskych detí, či jednoduchosti sveta bez peňazí, vlád a všetkých tých problémov, ktoré sme si sami ľudia vytvorili.
Keď foter prišiel zase domov opitý a začal rýpať takým spôsobom, ktorým by vyrýpal aj toho najzarytejšieho flegmatika. Nedokázal som zachovať chladnú hlavu.
–          Čau. Nemohol by som u teba neska prespať?
–          Hm. Počujem, že si nejaký zadýchaný, ani sa nepýtam prečo. V pohode, môžeš.
–          Už je veľa hodín nejde mi bus. Prídeš po mňa?
–          Jasné. Asi tak za 15 minút som u teba, čakaj ma dole.
Položil som. Oznámil som to mame. Ktorá sa ma predtým snažila brániť pred fotrovými päsťami. Premietal som si v hlave, ako som mohol dopadnúť, keby ma trafil. Keby som sa nestihol uhnúť. Smiešne. Rocky Balboa v akcií. Určite by som preletel cez tie balkónové dvere, minimálne so zlomenou čeľusťou, či nosom, keby mi dal s tým jeho kladivom, čo volá ruka. Môj foter je kúsok vyšší odo mňa. Žiadny velikán. No, keďže má takú prácu, ako má, má obrovsky svalnaté ruky. Stáli sme oproti sebe. A ja bez strachu v očiach, som vzdoroval jeho nepríčetnému pohľadu.
–          Kam ako ideš?
–          K Tomimu!
–          Pokojne sa tam odsťahuj!
–          Ja sa aj odsťahujem, toho sa báť nemusíš! A aspoň si možno konečne uvedomíš, prečo nejdem na tú výšku. Musíš mať na to potrebné zázemie. A ja ťa nepotrebujem počúvať ďalších 5 rokov, ako ťa zneužívam, ako nič nerobím. Čo mám ako robiť, keď chodím do školy? Učím sa?
Ostal ticho! Vedel, že mám pravdu! No nechcel to priznať. Nevedel, čo mi má na to povedať, tak opäť začal s tými jeho trápnymi vetami, pri ktorých si myslel, že keď mi ich povie z úsmevom na tvári, tak ma vyprovokujú.
–          Aha. Lebo ty si jednička. Dokonalý.
–          To ja som nikdy nepovedal. Ale ty sa práve správaš ako malé decko. Čaute!  Zajtra mami.
Zavrel som dvere. Cítil som ako sa trasiem. Pozrel som sa na ruku. Ako mi každý kĺb tancuje. Počul štípať kosti, kolená, svaly… Zapálil som si cigu a čakal. Tomi prišiel za chvíľku.
Nasadol som do auta a celú cestu sme boli ticho. Nechcelo sa mi o tom baviť, aj keď on dobre vedel, o čo sa jedná. Sadli sme si u neho doma. Pustili telku, našli starú flašu domáceho jablka a popíjali. Neskôr som mu to opísal, ako sa to dialo. Bol som na seba hrdý. Naozaj hrdý. Že som sa mu dokázal vzoprieť!

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je streda 27. marca. Tento deň je Svetovým dňom divadla. Meniny má Alena.
  • 27.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je utorok 26. marca. Tento deň je Svetovým dňom epilepsie. Meniny má Emanuel.
  • 26.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je pondelok 25. marca. Tento deň je Dňom zápasu za ľudské práva a Medzinárodným dňom spomienky na obete otroctva…
  • 25.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
štvrtok, 28. marca 2024
Meniny má Soňa, zajtra Miroslav