James R.S.B. Jackman: Zvuk štípajúcich kostí… I časť

  • Spravodajstvo
  • 2. júna 2009, 16:07
  • Autor:James R.S.B. Jackman

– Nazdar. Čo robíš zajtra?
– Nič. Prečo?
– Chcem si vymaľovať tú zadnú izbu. A dať postupne celý byt do poriadku.
– Hm, v pohode, môžem ti pomôcť. Mám si zobrať aj montérky?

– Nebuď trápny. O ôsmej ráno som u teba.
– No. Dobre teda.
Šiel som si ľahnúť. Že nech sa vyspím, ale niečo ma ťahalo von, aspoň na chvíľku. Opil som sa, a ráno sa ťažko vstávalo. Veď bol piatok.
–          Nazdar, čo, nachystaný?
–          Hneď som dole. Dobre?
–          Jasné, v pohode, čakám, veď aj ja som zaspal.
Položil som mobil. A začal stresovať. Hm. Hľadaj čo si oblečieš, ruksak, montérky, triko… Sadol som si do auta a už som čakal potichu na odhalenie.
–          Boha! Ty si včera slopal?
–          Nie. Prečo?
–          Šak z teba ťahá jak hovado!
Začal som sa smiať. Nemohol som to vydržať. Bol som ešte značne pripitý na to, aby som dokázal zachovať vážnu tvár.
–          Čo sa smeješ?
–          Nič, nič, v pohode.
–          Ach jaj. Nevadí, to rozdýchaš. Ideme do TESCA nakúpiť papať, piť a tak.
–          O.K., mne je jedno.
Šli sme cez všetky tie dediny a zase sa rozprávali o tých istých problémoch. Čo doma, ako sme na tom zo ženami, prácou, peniazmi, škola… A nič nevyzeralo ružovo. Ani z jednej strany. V TESCU sme nakúpili, jedlo, malinovky a …
–          Aj pivo vezmime.
–          Ja pivo piť nebudem.
–          A že kto je trápny. Ideš prerábať byt a nedáš si pivo? To k tomu patrí ako kyslík k ohňu.
–          Bože, neber to! Ešte teraz si naliaty od večera.
–          Iba trošku! A ja to bez piva robiť nebudem!
–          Dobre teda!
Zaplatili sme. V pokoji sa presunuli do bytu, kde nás už čakal bordel z vypratanej izby, pach stierky, a  staré zaprášené parkety, inak v celkom dobrom stave.  Najedli sme sa, zapli rádio odkiaľ nám hrala naša obľúbená hudba, že sa tí susedia zase museli modliť, aby sa už konečne odsťahoval.
–          Tomi? Oni ťa tu strašne neznášajú, že?
–          No. Veď tu bývajú samí dôchodcovia, čo chcú mať klud. Si zober každú tú párty, čo tu bola. Napriek snahe byť ticho, sa to vždy nejako vymklo spod kontroly.
–          No, ale oni ťa neznášajú odjakživa!
–          Vieš, keď aj ty svojím susedom od malička budeš čúrať zo šiesteho poschodia ponad hlavy, robiť hluk, liezť im na nervy, iba preto, že si, ohadzovať poštárku vajcami, hádzať kosti z kuraťa do kvetináčov, o ktoré sa tak svedomito stará,  tak ani teba nebudú mať radi.
Začal som sa smiať, lebo som si spomenul, ako raz pred Silvestrom zobrali rúru a strieľali po ľuďoch raketkami. Bolo to nepremyslené a životu veľmi ohrozujúce, no pre nich neskutočne vtipné. Alebo, ako sme robievali somariny, ako bicyklový gang po okolí.
Začali sme maľovať a nevyzeralo to najlepšie. Tomi si vybral takú peknú tehlovú farbu. No, keď sme ju nanášali všade po stene boli fľaky. Pripadalo mi to veľmi zaújmavé, ale nikto takýto výsledok neočakával. Extravagantno abstraktné. Potom sa to ustálilo.
–          To nevyzerá najlepšie.
–          Myslíš? Ale tak, aj keď to takto zaschne, aspoň to bude originálne.
–          Máš pravdu, každý kto sem vstúpi, čo ťa pozná, sa ani nebude čudovať.
–          Pome si oddýchnuť. Už mám toho nejako dosť!
–          V pohode.
Sadli sme si do okna. Obaja vedľa seba. Pred nami sa rozprestieral kamenný most, val, Červená veža, ľudia chodiaci po cestičke. Z cigariet stúpal nesúmerný dym, s ktorým sa hral jarný vietor. Nerozniesol ho hneď. Nechal ho postáčať sa. Vytvoriť akýsi útvar. Zahľadený, som hádal, o čo sa ten vietor snaží. Niekedy rozmýšľam fakt nad vecami nad ktorými netreba.
–          Krásny výhľad. Podáš mi ďalšie pivo?
–          Jasné. Inak aj ja by som si teraz dal. Ale musím ťa potom hodiť domov.
–          Hm. To je fakt. Vieš čo si neviem predstaviť? – nečakal som na odpoveď a pokračoval- Že zmaturujem. Čo ja budem robiť? Už ma to začína sr.ť. Neviem na to prestať myslieť.
–          Vieš, ja som z tých, čo majú takéto niečo už predurčené. Musím ísť na výšku. Ja viem, že nech si nájdem čokoľvek, tatko mi to zaplatí, ale mne sa tak nechce. Keby sa dalo vybodnem sa na školu už teraz.
–          Aj ja by som chcel ísť na výšku. A verím, že naši by mi to tiež zaplatili aj keby to nebolo ľahké. No mám názor, že keď chceš študovať vysokú, musíš mať na ňu aj pokoj a nie neustálu buzeráciu.
Ostalo ticho. Vychutnával som si pohľad zapadajúceho slnka v odraze Váhu. Skončili sme a šiel som domov spať. No ten deň ma donútil myslieť na to, čo budem robiť. Ďalšia dilema. Stále mi to trhalo myšlienky. A mal som ich oveľa viac. Maturita. Praktická časť predo mnou. 5 hodinová práca a moje dúfanie. Na strednej som nikdy nebol dobrým študentom.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je utorok 26. marca. Tento deň je Svetovým dňom epilepsie. Meniny má Emanuel.
  • 26.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je pondelok 25. marca. Tento deň je Dňom zápasu za ľudské práva a Medzinárodným dňom spomienky na obete otroctva…
  • 25.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je streda 27. marca. Tento deň je Svetovým dňom divadla. Meniny má Alena.
  • 27.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
štvrtok, 28. marca 2024
Meniny má Soňa, zajtra Miroslav