James R.S.B. Jackman: Keď bolí koža a štípu kosti…Môj pohľad: Konštatovanie…

  • Spravodajstvo
  • 22. mája 2009, 16:13
  • Autor:James R.S.B. Jackman

Toľko zrušených životov okolo mňa. Stačí sa prejsť v noci cez park. Okolo dedinského šenku, kde sedia mladí 18 roční chalani so základným vzdelaním pri pive, borovičke či vodke. Ako sa spieva v jednej z mojich obľúbených skladieb: „za domom sa naše šťastie tlačilo to, vtedy sa páčilo to, a teraz…“ Tí chalani mali 14 a v hlave ideály, sny a chuť niečo dosiahnuť.

Skončili pri pive, tráve, piku, alebo to dotiahli až na heroín. A teraz? Trosky. Vypatlané mozgy. To sú pre mňa. Ich reči mi prídu veľmi prázdne a aj keď to boli v minulosti moji dobrí kamaráti, teraz si nemám čo s nimi povedať. Často sa mi aj hnusia. A pri tých čo mi boli najbližší ma to dosť mrzí. Živý príklad: môj brácho. No toho, čo mi je fakt najbližší, si stiahnuť dole nedám.
Zapríčinil to alkohol a nedostatok správnych kamarátov. Chýbajúca rodičovská láska, ktorá je častým problémom množstva dnešných mladých ľudí. Ja som tu cez leto nebol a Tomi nemal čas, lebo stále makal, alebo sa venoval frajerke.
A Fabián si našiel toho Pokémona. Nič iné s nim nerobil, iba slopal. Dva mesiace v podstate s jedným človekom vás veľmi ovplyvnia. Keď po lete Pokémon odišiel, Fabián sa trochu unormálnil. No keď sa vrátil, tak sa Fabo  na neho strašne tešil.
Možno nie ani tak na neho, ale na tie prehýrené dni. Na kúpanie sa v chlaste a tisíc podobných vecí. Strašne ma to štvalo. Bol stále v liehu. Vybodol sa na školu. Išlo to s ním dolu vodou.  Snažil som sa mu pomôcť. Ale ja mám tiež môj život.
Nemôžem byť s ním stále, aby som na neho dával pozor. Viem. Môže to vyznieť pokrytecky, lebo aj ja som s nimi píjaval. Ale mal som mieru. Vedel som, kedy dosť. A viem sa baviť aj niekde inde ako pri poháriku. Toľko možností. Kino, len tak vybehnúť na pizzu. Sčekovať si doma nejaké DVD.
Pokémon odchádzal zase do preč! A bol som pozvaný na jeho rozlúčkovú párty. Bolo to chvíľku po rozchode zo Sany, tak som sa šiel odreagovať. Väčšinou pijem iba červené, tak som si dal za 5 hodín flaštičku, čiže som bol úplne pri zmysloch.
Neskôr som začal piť aj hrušku. Fabo bol už dosť mimo a ostatní taktiež. Začal som sa s Pokémonom hádať úplne o nejakej kravine. Fabo držal s ním, až mi to prišlo divné. Ale tak mal som … Po chvíľke hádky som pocítil niečo na hlave. Bolesť. Počul padať sklo. A niečo mokré na šiltovke. V stotinke sekundy som si to dal dokopy, keď som zbadal tie ich pohľady.
–          Ty si mi rozbil pohár o hlavu?
–          Áno a čo?
–          Si normálny? Idem odtiaľto preč.
3 hodiny ráno. Nemal som peniaze na taxi. Vravím si, bude skvelá prechádzka.
–          Tomi?
–          Áno uvedomuješ si koľko je hodín?
–          Áno viem sú tri, ale nemohol by si ma hodiť domov? Fabián mi rozbil pohár o hlavu u Pokémona.
–          Hm… jasné, dojdem kde si?
–          Na stanici. Schovávam sa tu pred ním, lebo on ma šiel velice hľadať a viem, že by sme sa pobili tak se..m na to.
–          Okej za 10 minút som tam
–          Díky moc, máš to u mňa
Tomi si myslel, že budem na mol. Bol prekvapený z toho v akom som stave. Tomi je pravý kamarát. Dovolím si ho nazvať priateľom. Väčšina “ kamarátov“, by ma poslalo do riti.
No on sa o troch ráno zobral a prišiel po mňa. V takýchto situáciách prehodnocujem svoje postoje, názory a zásady. To, čo Fabo spravil, je pre mňa hlavne veľký problém spoločnosti. Tohto konzumného sveta. Že sa vôbec niekto takto správa.
Nedostatok rodičovskej lásky. Z jednej strany musíme chápať, že dnešná spoločnosť, doba, doslova núti rodičov, aby mali málo času. Lebo musia zarábať peniaze na život. Nájom… A deti samozrejme potrebujú spoločnosť. Aby sa im niekto venoval.
Vtedy hľadajú množstvo iných podnetov na svoj rozvoj. A tam niekde je riešenie toho problému. Rodičovská láska. Nedostatok. Tá “ dnešná“ mládež si to kompenzuje tými takzvanými hlúposťami. Vo veľkom pijú, aby sa ukázali, boli stredobodom pozornosti.
A to je iba zlomok toho všetkého. Človek si musí všimnúť, či to z niekoho ide prirodzene, alebo sa na to iba hrá.  Pre mňa je to veľmi smutné, keď sa niekto iba hrá na to čím neni.
Dnešní mladí ľudia ako ja alebo aj mladší, už málokedy myslia na to, čo  bude ďalej. Strašne mi chýba, že nevidím už hrať sa deti na schovávačku. S pogmi na ulici. Športovať. Ako malý som športoval strašne často. Aj teraz si idem zahrať s kamarátmi aspoň raz za čas futbal.
Cítim, že z ľudí okolo mňa už pomaly vyprcháva aj dôvera. Často mám aj ja sám strach. Bojím sa povedať niečo, čo by sa v konečnom dôsledku otočilo proti mne. Či  je to Fabián, Florian…
No poviem im to! Lebo, čím viacej o mne vedia, tým viacej si upevňujeme ten vzťah medzi nami. Ale tým takzvaným “kamarátom“ nikdy nepoviem všetko. Veľmi vyberám každé slovo či situáciu. Často rozmýšľam či si ľudia ešte uvedomujú čo znamená slovo dôvera, keď ju nevedia prejaviť, alebo ho nevedia rešpektovať.
Ráno som ešte stále nechápal, prečo to spravil. Človek, ktorému maximálne verím. Z jednej strany som to chápal, lebo ho poznám, ale táto reakcia bola veľmi prehnaná. Necítil som sa nejako naštvane. Skôr som cítil zradu. Ale je to za mnou. Neriešim to ďalej.
Pri takýchto situáciách si poviem iba jednu z mojich obľúbených povzbudzovacích viet: „Čím viac sa človek zamýšľa nad sebou, alebo nad tým čo sa práve deje, tým viac sa utápa vo vlastnej zmätenosti.“ Veciam treba nechať voľnosť. Na nič netlačiť. Či ide o priateľstvo, vzťah, rodinu…
V tomto období som sa už začal pripravovať na matury. Dosť som sa do seba uzavrel. Ani nie pre školu, ako zo strachu, ktorý neviem pomenovať. Asi som už nemal chuť riešiť moje problémy z niekým iným. No aj tak som riešil. Riešil ich s Tomim.
Asi mesiac som fungoval tak, že piatky a soboty sme sedávali u Tomiho na byte a pozerali DVD. Pri flaške vína sme rozoberali rôzne témy. Vytvárali hypotézy. To sú veci, čo ma bavia. A viem, že keď budem starší, tak si na to radšej spomeniem, ako na nejakú defku, ktorú som zbalil a na záchode pretiahol.
Fabiánovi som zavolal ako prvý. Je to predsa len môj dlhoročný kamarát a hrať sa na urazeného, keď nie som? To nemienim. Tak som spravil prvý krok. Neznášam pózu. Vybehli sme spolu na kávu. Pokecali, čo nové.
A opäť som sa mu snažil natlačiť do hlavy, že takto to ďalej nejde. Že musí prestať tak piť, nájsť si robotu. Unormálniť sa. Veľmi ma potešilo, keď si to konečne priznal. Uvedomil. A na takýchto veciach je najhlavnejšie, aby to dokázal sám.
A to aj dokázal, lebo v tej dobe, ako si to uvedomil, sme sa skoro nebavili. Som rád, že teraz funguje v práci a žiadne vonkajšie vplyvy do neho nehučia: „Poď sa ožrať!“
Je jasné, že piť neprestane. Patrí to k životu. No verím tomu, že v budúcnosti bude môcť byť na seba hrdý. Možno nevymyslí žiarovku, alebo auto, čo lieta. Ale bude žiť normálny život.
Teraz keď si našiel skoro priateľku, alebo alternatívnu kamarátku, sa veľmi zmenil. Snažil sa prestať fajčiť, viac menej aj piť… Skonštatovali sme s Tomim, že čokoľvek Fabo robí, vždy je to extrémne. Pitie, práca, hádka, láska… Čo, už treba to rešpektovať. Je to on!

0 Shares

Najnovšie správy

Červený kamión rozžiarený tisíckami svetielok, vianoční škriatkovia a Santa Claus. Takáto paráda zavítala do centra Piešťan v sobotu 3. decembra.…
  • 30.11.2022, 09:37
  • Kultúra a spoločnosť / Piešťany
Jedinečnú príležitosť stretnúť v uliciach anjela ponúkajú počas čarovného predvianočného obdobia Piešťany. Oblastná organizácia cestovného ruchu Rezort Piešťany podporila projekt,…
  • 30.11.2022, 09:54
  • Kultúra a spoločnosť / Piešťany
streda, 30. novembra 2022
Meniny má Andrej, Ondrej, zajtra Edmund