Viceprimátor Timotej Miština: Za najväčší problém v meste považujem parkovanie

Timotej Miština pochádza z Novák a do Piešťan prišiel za prácou do Výskumného ústavu rastlinnej výroby. Po revolúcii sa stal jeho riaditeľom. Na prelome rokov 2005 a 2006 bol dokonca tri mesiace štátnym tajomníkom ministerstva pôdohospodárstva za stranu KDH. Poslancom mesta Piešťany je druhé funkčné obdobie, ako najväčší svoj prínos vidí realizáciu Auparku na Nitrianskej ulici.
Nie ste rodený Piešťanec, kedy ste sa sem prisťahovali?
– Spolu s manželkou sme v roku 1967 ukončili Agronomickú fakultu Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre a v tunajšom Výskumnom ústave rastlinnej výroby bol vypísaný súbeh na absolventov.
Spĺňali sme naň podmienky, prihlásili sme sa a začali tu pracovať. Predtým sme tu boli nakrátko na praxi, rovnako aj v Borovciach. Boli sme už manželmi a ubytovanie sme dostali v Borovciach, kde výskumný ústav vlastne vznikol.
Do Piešťan sme sa presťahovali v 1971 roku, keď sme na Teplickej ulici dostali družstevný byt, v ktorom bývame doteraz. V Borovciach sme totiž bývali, hoci je to trápne, v prezliekárni sociálneho zariadenia, ktoré pre nás vyhradili a mohli sme si ho trochu zariadiť. Po narodení najstaršieho syna a získaní bytu sme sa presťahovali do Piešťan.
Boli ste pred rokom 1989 v komunistickej strane?
– Nie, mňa by ani neboli vzali do strany, bol som totiž na inej strane. Istým spôsobom som bol za náboženstvo „stíhaný". Deti sme totiž dali pokrstiť aj zapísali na náboženstvo.
Tým o nás každý vedel, „kde sme", boli sme zaradení, a tak som nemohol byť nomenklatúrny káder a minimálne štyri roky mi zadržiavali žiadosť o možnosť začať si robiť vedeckú kandidatúru. Manželke takýto súhlas nedali nikdy.
Kedy ste začali Piešťany vnímať ako svoje mesto s jeho problémami?
– Nie je jednoduché etablovať sa príchodziemu človeku, no našli sme si tu veľa dobrých priateľov. Snáď tým, že sme mali aktivity okolo domu, pri upratovaní či pomoci škôlke, si ľudia na nás zvykli.
Verejne som sa neangažoval, nejaká takáto ponuka ku mne prišla len raz asi v roku 1975. Tajomník mestského národného výboru mi pred voľbami naznačil, že by som snáď mohol kandidovať na poslanca, no ale nakoniec som nesedel „do tabuliek". Inžinierov nestraníkov bol teda asi nadpočet. Venoval som sa svojim trom synom a práci.
O politiku ste sa kedy začali zaujímať?
– V roku 1990 ma vyzvali na celoslovenskej úrovni, aby som začal pracovať v Združení kresťansko-demokratických poľnohospodárov Slovenska. Úlohou tohto „zväzu" bolo ovplyvňovať politiku KDH v tejto oblasti. To bol môj prvý kontakt s politikou. V tom čase som aj vstúpil do KDH a doteraz som členom tejto strany, je mi svojou filozofiou a zameraním najbližšou.
Čomu ste sa venovali v tých rokoch?
– Začiatky boli rušné, mám pocit, že boli medzi nami aj členovia, ktorí si mysleli, že z toho niečo získajú, že sa nejako presadia a podobne. Boli teda napätia, no postupne ustúpili.
Riešili sme otázku výstavby kostola, kde, ako a prečo. Zaoberali sme sa ochranou sakrálnych pamiatok. Pokiaľ išlo o život v meste, snažili sme sa presadzovať princíp pohľadu na jednotlivca ako na zodpovedného za seba a potrebuje na to priestor.
Po dlhých rokoch rozhodovania o niekom niekým (štátostranou) nastala situácia, aby ľudia dostali to, čo im patrí. Ďalšou témou bola cirkevná škola, ktorá sa zakladala, tak sme diskutovali, kde a ako ju vytvoriť.
Po týchto začiatkoch som sa však opäť na čas viac venoval práci, výskumnému ústavu, pretože som sa stal viceprezidentom Československej akadémie poľnohospodárskych vied a po rozpade spoločného štátu predsedom Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied. Bol som teda dosť vyťažený.
Za poslanca mesta ste v tomto období kandidovali?
– Kandidoval som hneď v prvých voľbách a nebol som zvolený. Potom som kandidoval opäť až v roku 2002, keď ma zvolili a teraz som poslancom druhé funkčné obdobie.
Zaujímavosťou možno je, že o mojom mandáte rozhodol žreb. Mal som totiž rovnaký počet hlasov, 461, ako jeden z kandidátov za stranu Smer-SD.
Ako si spomínate a hodnotíte prácu prvých primátorov mesta?
– Viliam Hájovský, keď sa stal primátorom, mal u nás veľkú dôveru a čakali sme, aké zmeny nastanú. Sledovali sme, či chodí do mesta, čo robí, rozbehla sa prvá rekonštrukcia pešej zóny a ďalšie veci.
Zdalo sa, že to robí dobre, potom nastali tie negatíva. Bol obvinený a odsúdený. Pre mňa to bolo prekvapením, ja som bližšie tie veci nesledoval, no bolo to rušné obdobie. Keď však zoberiem KDH, nemali sme s ním nejaké užšie spojenie.
Ale podporovali ste ho predsa, nie?
– To si už ani nepamätám, či sme ho podporovali, ale myslím si, že áno, no nepamätám si to presne, asi áno. Bola to výzva, že veci treba robiť lepšie, poctivejšie, serióznejšie. Potom prišiel Ivan Mrázik, nechcem ho nejako posudzovať, no jeho primátorovanie cítime ešte teraz.
Ako?
– Niektoré finančné záväzky, ktoré pripravil pre mesto, trvajú doteraz. Doteraz sa s nimi pasujeme. Napríklad 22 miliónov, ktoré nám zobral exekútor, pretože podpísal dodatok k zmluve, ktorý nebol schválený zastupiteľstvom a bol evidentne nevýhodný.
Išlo o predaj Kovomontáží, za ktoré mesto nikdy peniaze nedostalo. Právnici, ktorí mali tie peniaze vymôcť, však mali dohodnutú odmenu. Tým, že roky sa im nevyplatila, narástla na spomínaný objem.
To bola jeho zásluha. Ďalší prípad je napríklad výstavba budovy na pozemkoch pri CVČ Ahoj, ktoré on predal. Ten kúsok zelene, ktorý tam je, zanikne. Občania sa budú určite pýtať, prečo to primátor dovolil, no ide o súkromný pozemok.
Ďalším primátorom bol Juraj Csontos, vtedajší predseda KDH, ako hodnotíte jeho obdobie?
– Po predchádzajúcich obdobiach nastalo obdobie poriadku. Žiaľ, neskôr ochorel a nemohol už vykonávať funkciu v tempe, aké bolo potrebné, no aj súčasný primátor uznal, že jeho predchodca základné veci v meste nastavil dobre.
Zaviedol istý poriadok, postupoval hospodársky veľmi obozretne, nebral úvery, držal mesto na úrovni sebestačnosti. Počas jeho obdobia sa služby mesta stali naozaj fungujúcimi službami. Nič mimoriadne záporné sa po ňom nájsť nedá, že by sme museli riešiť nejaké problémy.
Ste poslancom mesta viac ako sedem rokov. Čo môžete označiť za svoju zásluhu? O čom môžete povedať: „Toto bol môj nápad a podaril sa."
– Ako poslanec som bol predsedom komisie pre rozvoj a riešili sme priestor niekdajšieho štrkového parkoviska, na ktorom sa dnes stavia Aupark. Bol to niekoľkoročný proces a ja som bol na tej strane, aby sa predaj zrealizoval pre takú stavbu, ktorá bude slúžiť nielen majiteľovi, ale aj verejnosti.
Obyvateľke Hedvige Adamcovej, pôvodnej majiteľke časti pozemku, ste ako poslanci sľúbili, že keď pozemok mesto predá, vyplatí jej 300-tisíc korún ako satisfakciu za krivdu z obdobia komunizmu. Prečo sa tak stále nestalo?
– To uznesenie prijali poslanci zrejme na poslednom rokovaní pod vedením primátora Csontosa a doteraz nebolo splnené. Vlani sme sa ním opäť zaoberali, či ho zrušiť, alebo nie.
Nezrušili sme ho, takže stále platí a trvá. Problém je v tom, že nie je jednoduché dať tristotisíc korún súkromnej osobe len tak bez nejakého dôvodu. Jednoduchšie to bolo sľúbiť. Ekonóm s tým má dnes problém.
O čo ďalšie ste sa zaslúžili ako poslanec či viceprimátor?
– Tiež z hľadiska mojej funkcie v spomínanej komisii môžem spomenúť rekonštrukcie niektorých ciest a ulíc. Teraz v poslednom období som mal podiel na vytvorení metodiky oceňovania pozemkov mesta pri ich predajoch. Našiel som nejaké postupy, ako vytvoriť systém založený na kombinovateľných koeficientoch, ktorý, zdá sa, funguje.


Metodike je však často vyčítané, že nie je záväzná…
– Rozhodnutie o cene pozemku treba brať tak, ako je to v demokracii. Ide o kolektívne rozhodovanie, ak by bola metodika záväzná, nemusia poslanci o tom rozhodovať. No metodika nezachytí všetky detaily, sociálny pohľad, zásluhy dotyčného pre mesto, rozmer, ktorý neodrazíte koeficientom.
Ak sa obzriete dozadu na svoju činnosť poslanca, hlasovali by ste o niečom inak? Obanovali ste nejaké svoje rozhodnutie, zaváhanie?
– Nespomínam si na rozhodnutie, ktoré by bolo také závažné, že by som musel teraz povedať, bolo zlé. Tie rozhodnutia, ktoré som urobil, povedzme, aj pri presadzovaní developerov Auparku, neľutujem a držím im palce. Cítim však určitú spoluzodpovednosť, aby to dobre dopadlo.
Rovnako vás možno bolí brucho zo stagnujúcej výstavby Paralympijského centra, nie?
– Určite sú to pre mňa kŕče a chcem, aby už stálo. No dnešné projekty sú oproti tým pôvodným neporovnateľné. Ak sa to podarí, bude to okrasa Piešťan. Aj som bol za odpustenie časti predajnej sumy a zohľadnenie verejnoprospešného účelu stavbu.
Veď ide o hendikepovaných športovcov, ktorých sme takto podporili. Ak sa to však povie natvrdo, áno, mohli sme zarobiť o dva milióny korún viac.
Z pohľadu kolektívnej zodpovednosti, spravilo mestské zastupiteľstvo ako celok v niečom podľa vás zásadnú chybu?
– Áno. Práve v oblasti cien ich niekedy tak premrštili, že sme pozemok nakoniec nepredali. Príliš veľa sme pýtali a nedržali sme sa metodiky, napríklad parcely na starom trhovisku. Niekto navrhol vysokú cenu, poslanci ju schválili, potom nám zostali len veľké oči. Aj odmietnutie OBI je z tejto kategórie.
Čo považujete za najväčší problém mesta?
– Každý týždeň riešim minimálne raz parkovanie v meste. Buď ako sťažnosti občanov, či ako agendu komisie pre bezpečnosť a poriadok. Tlak na parkovanie je čoraz väčší a väčší.
Čakáme na výsledky generelu dopravy, snáď nám pomôže. Ďalším problémom je alkohol a jeho požívanie mladistvými a následný vandalizmus. Nápad kolegov z Trenčína, ktorí chcú konzumáciu alkoholu na verejnosti obmedziť, považujem za dobrý. No my sa často bojíme obmedziť práva človeka, no ak ten človek robí zle a poškodzuje majetok či zdravie iných, tak je to podľa mňa už za hranicou demokracie.
Ako ste spokojný s prácou poslancov zastupiteľstva?
– (dlhé ticho) Ťažká otázka. Vždy je to tak, že môžem povedať, áno som spokojný alebo nie som spokojný. Poviem radšej príklad. Predvčerom sme mali stretnutie s občanmi mesta o zmene hraníc katastrálnych území. Neprišiel tam z poslancov nikto.
Ak by som to mal zovšeobecniť, je v Piešťanoch veľa akcií a poslancov, ktorí sa na nich zúčastňujú, je málo. Nejde len o akcie kultúrne či športové. Prednedávnom sme mali rokovanie o genereli zelene v meste. Boli tam traja poslanci.
Ťažko sa mi to však hodnotí, pretože ja som zamestnaný na mestskom úrade, som teda „profesionál". Neviem, ako mám vytýkať nejakému kolegovi poslancovi, ktorý je napríklad lekárom a stará sa o pacientov, že nečítal materiál. To by som sa ho musel spýtať, prečo je poslancom, no to je jeho vec. Kandidoval, ľudia ho zvolili a je na ňom posúdiť, čo má robiť a čo nemá.
Budete kandidovať opäť na post poslanca mestského zastupiteľstva?
– Je to ešte ďaleko, ale momentálne som rozhodnutý, že nebudem kandidovať. Chcem dať priestor mladším. Aj keď je pravda, že v politike sú aj starší ľudia odo mňa, a dokonca na vrcholných miestach, myslím, si že treba dať priestor mladším. No aj predsedníctvo miestneho KDH som už chcel odovzdať. Požiadali ma, aby som ešte jedno obdobie potiahol, nuž som to vzal, práci sa nebránim.
KDH zažíva rušné časy, štiepenie, vy ste neuvažovali o odchode z tejto strany?
– Nie, keď odídem, to už bude asi koniec môjho účinkovania v politike. Mrzí ma, že Mikloško, Palko a ďalší odišli. Je ich škoda. KDH ich odchod poškodil, či to pomôže im, neviem odhadnúť. Dostať sa do parlamentu bude pre nich problém.
Samotné jadro problému je však už v našom predčasnom odchode z vlády. V tom čase som to vnímal tak, že sme postupovali správne, keď sme z vlády odišli. Neskôr som pochopil, že to nemuseli byť. Mohli sme vydržať, aj preto, že sa tým naštartoval nástup strán, ktoré boli do toho času v opozícii.