Na Madagaskar išli na výlet – zažili cyklón i rabovačky

  • Nezaradené
  • 23. apríla 2009, 13:42
  • Autor:Viera Dusíková

Na Madagaskar sa so skupinou cestovateľov – Vladom Pekarčíkom z Krakovian, Michalom Hruškom z Vrbového, Jarom Jánošom z Myjavy a Ľubom Antolíkom z Piešťan – dostal aj preceda multiorganizácie Kriak vo Vrbovom – Húpací kón.

Plesňou obrastený pomník kráľa Madagaskaru bolo treba najskôr trochu vyšúchať, aby sa objavil červený nápis, potom naň Vlado s Ľubošom položili bielo-modrú vlajku Kriaku s precedom.
Je to v dejinách sveta a vesmíru prvá bilaterálna návšteva podobizne Húpacého kona na Madagaskare. Odfotiť sa s ním dala aj letuška a pilot medzinárodnej linky Bratislava – Paríž.
Práve hlavné mesto republiky Madagaskar bolo prvou zastávkou našich cestovateľov za veľkým dobrodružstvom, ktoré trvalo dvom z nich – Vladovi a Ľubovi – takmer celý mesiac, od 19. januára do 21. februára tohto roku.

Piešťanca Ľuba Antolíka sme sa spýtali, aký je vlastne Madagaskar?
– Vystúpili sme z lietadla do tridsaťstupňových horúčav deň po tom, čo sa cez ostrov prehnal cyklón. Ničivý vietor prešiel cez západné pobrežie a zrovnal so zemou celé dediny.
Ale to nebola jediná katastrofa, ktorá otriasla krajinou. Na ostrove vládli nepokoje. Ľudia mali po krk vlády prezidenta Marca Ravalomananu. Pred voľbami v roku 2002 sa dušoval, že dovedie krajinu k prosperite a v každej domácnosti budú mať auto!
No namiesto národa bohatol on. Patrila mu sieť obchodov, vlastnil tri súkromné lietadlá a väčšina Malgašov jedla len ryžu. Zažili sme tam rabovačky prezidentových obchodov, ľudia si brali všetko, čo im prišlo pod ruku. Boli tam aj obete na životoch.
O mesiac po našom odchode, 16. marca, obsadila armáda prezidentský palác a prevzala moc v krajine, ktorú odovzdala opozičnému vodcovi Andry Rajoelinovi. Na druhý deň Ravalomanana odstúpil.
Mali ste strach, keď ste sa o tom všetkom dozvedeli?
– Nevedeli sme, že sa tam niečo zomlelo. Na cesty sme si najímali sprievodcov, po štvrtom dni nám čosi vysvetľovali o nepokojoch, ale nechápali sme. Až neskôr sme sa stretli so skupinkou, v ktorej bol rodák z Čiech, ktorý nám vysvetlil, že tu platí stanné právo a nočný zákaz vychádzania.
Všade, kam sme išli, sme sa radšej riadili pokynmi sprievodcov. Tí by nás z profesionálneho hľadiska nevystavili nebezpečenstvu, pretože by prišli o svoje dobré meno.
Kde všade ste boli?
– Navštívili sme národné parky, videli dažďové pralesy, sprchovali sme sa vo vodopádoch, prechádzali cez ryžové polia. Dokonca Vlado si vzal so sebou aj motorový paragliding, takže si nad ryžovými terasami aj zalietal.

Domáci len otvárali ústa – nikto nič podobné nikdy nevidel. Ale napokon mu správca parku spúšťanie z vrchu vodopádov zatrhol.
Ako ste si vychádzali s domorodým obyvateľstvom?
– Doma nám poradili, aby sme si do batožiny pribalili desať kilogramov cukríkov a tisíc pier na rozdávanie. Ja som toho toľko nemal, ale určite by mi ani tieto zásoby nestačili, pretože kdekoľvek sme sa objavili, obkolesili nás desiatky detí.
Mnohé z nich predávali predražené suveníry, väčšinou fosílie slimákov prerezané napoly a preleštené alebo chameleóny a korytnačky vyrobené zo sopečnej vyvreniny tufu.
Väčšinou sme im povedali, že ak nám teraz dajú pokoj, pri návrate na parkovisko si od nich niečo kúpime. Dali sa uhovoriť okrem jedného chlapca, ktorý nás prenasledoval až k vodopádom.
Chcel sa odfotiť, nuž sme mu urobili radosť. Chlapec bol zjavne chudobný, preto ma prekvapilo, keď ma požiadal, či by som mu neposlal snímku e-mailom. Chodieval do internetovej kaviarne – asi raz za mesiac.
Chalupy miestnych obyvateľov zrejme neposkytujú veľký komfort…
– Ľudia tam bývajú v biednych chalúpkach z nepálenej hliny. Namiesto krytiny majú na streche palmové listy, alebo ryžové, či trstinové steblá. Ale oveľa chudobnejšie boli rybárske osady, kde mali len chalúpky z prútia a hrubších konárov.
Domáci Malgaši boli aktívni aj vzdelaní, pretože v krajine je povinná školská dochádzka. Raz sa nám pri plavbe pokazil motorový čln. Na brehu nám ho úplne cudzí ľudia prezreli, priniesli nástroje, očistili sviečky. Aj keď je tu chudoba a vyzerá to tam ako u nás pred dvesto rokmi – čo platí aj o školách, ktoré sme videli, predsa sa domorodci o všetko starajú. Napríklad v hlavnom meste boli veľmi pekne upravené trávniky. Kosili ich kosákmi a hneď za žencami išli ženy s metlami, ktoré zametali pokosenú trávu.
A ich chalúpky zvonka vyzerajú biedne, ale vovnútri majú peknú manželskú posteľ, ale aj televízor a agregát na elektrinu. Na streche ale nemajú komíny. Varia vovnútri, v piecke, na trojnožke a dym im voľne uniká cez palmovú strechu, takže z diaľky to v čase obeda vyzerá, ako keby im strechy horeli. Zväčša sa ale všetko deje vonku, na ulici a pred domom.lefti

Čo vás zaujalo najviac?
– Asi baobaby, pretože som záhradník. Videl som jeden, ktorému vedci z hamburgskej univerzity vyrátali vek tritisíc rokov. Ale rovnako som sa nechal uniesť aj nádhernými bambusovníkmi a všelijakými neznámymi rastlinami, ktoré ani neviem, ako sa volajú.
Veď na Madagaskare je až 80 percent endemitov! Nikde inde ich na svete neuvidíte! Je fascinujúce, ako sa príroda dokázala vysporiadať napríklad s nedostatkom vody v južných oblastiach. Sú tu stromy i rastliny s tŕňmi, ktoré zachytia aj vlahu zo vzduchu.
Ako ste sa presúvali krajinou?
– Tam, kde sme prišli, sme si prenajali džíp aj so sprievodcom. A dlhšie vzdialenosti sme prekonávali lietadlom. Lenže vtedy v krajine rušili lety, preto sme sa prispôsobovali aktuálnej situácii.
Snažili sme sa čo najviac prespávať v stanoch, no keď nás sprievodca upozornil, že by to mohlo byť nebezpečné, išli sme radšej do hotelov. Ich úroveň bola rôzna. Vo veľkých mestách sme spali aj v hoteli, ktorý mal ešte vyšší štandard ako niektoré špičkové u nás.
Koľko vás vyšlo prenajatie džípu?
– Džíp na jeden deň spolu so sprievodcom nás vyšiel 60-tisíc ariarov, osobné auto bolo za 40-tisíc. Prerátajte si to. Jedno euro je asi 2500 ariarov. Lekár tu zarobí mesačne okolo sto eur a robotníci vo fabrikách sa drú za 24 eur.
Sú zruční a lacní. Ľudia tu nie sú leniví ani hlúpi, len nemajú možnosti. Sprievodcovia si tiež vážia prácu. Urobili všetko, o čo sme ich požiadali. A boli aj taktní. Keď sme niekam dorazili na noc, povedali nám, čo a ako, a na noc sa niekam uchýlili, aby nás nerušili.

Akú kultúru majú ľudia v odľahlých osadách?
– Čudovali sme sa, že tu majú napríklad chatrč, kde chodia spoločne pozerať video, alebo ďalšiu s internetovou kaviarňou, či predajňou DVD-nosičov. Zapáčil sa nám jeden druh domorodej muziky a chceli sme si ju doniesť domov na pamiatku.
Sprievodca nás zaviedol do predajne, ukázal na DVD-nosič a majiteľ ho hneď napálil. Tam sa s autorskými právami nebabrú.
Boli ste aj v dažďovom pralese. Aký je? Nebáli ste sa šeliem?
– Ani nie, v pralese sa okolo nás motali aj 40 centimetrov vysoké korytnačky, aj lemury boli dosť odvážne a zvedavé. Prekážala mi tam dosť veľká vlhkosť, ktorá sa prejavila aj na optike našich fotoaparátov a kamier.
Ale až tam som zistil, čo to znamená, keď sa povie škrek pralesa. V noci tam príšerne škriekali lemury, kŕkali žaby a do toho šiel prenikavý cvrkot cikád! Ale boli sme veľmi unavení, že sme zaspali ako polená.
Ako ste zvládali hygienu?
– Hygiena bola nijaká. Žalúdok sa mi dvíhal pri pohľade na mäso pokryté húfmi múch. Majú ho len tak voľne položené na drevených stoloch. Aj banány boli lacné a vynikajúce, ale tiež schované pod muchami.
Jeden banán stál korunu. Živili sme sa všelijako, dobré jedlo som ale nezažil. Aj pizza v reštaurácii bola odporná. Radšej som jedol ananásy. Boli fantastické – šťava sladučká, až tiekla po brade.
Jeden ananás tu stál asi päť korún. Ale po troch týždňoch som ich už nechcel vidieť. Keď sme si v reštauráciách objednávali jedlo, vždy to bola lotéria, lebo sme nevedeli ani po francúzsky, ani po malgašsky. Väčšinou sme tam boli hladní.
Napriek tomu, že sme jedli prevažne len ryžu a ovocie, sem – tam nejaké mäso, sme počas mesiaca na Madagaskare neschudli.
Zmizlo vám niečo?
– Raz sme nechali na stole voľne položené fotoaparáty a kameru, ale ktosi nám uchmatol iba chlieb. Elektronika ho nezaujímala, bol iba hladný. Malgaši veľmi nepoznajú elektroniku, aj keď sa dorozumievajú mobilmi, pretože ostrov je pokrytý sieťou troch mobilných operátorov.
Slovenský letec a cestovateľ Stanislav Machovčák, ktorý bol pred vami pri pomníku Mórica Beňovského, má už zhotovený nový zánovný pomník venovaný kráľovi Madagaskaru. Chce ho tam odviezť spolu s Františkom Kellem…
– K terajšiemu pomníku, ktorý vyzerá ako hydrant – voľakedy červený, vedie cesta z mesta, ktoré sa volá Antalaha. Odtiaľ je to asi päťdesiat kilometrov k pomníku. Na výlet do pralesa si treba rezervovať celý deň. V Antalahe žije istý zubár, je pôvodom Nemec, ten má pod palcom aj výber miesta, kde budúci pomník môže stáť.

S týmto lekárom sme sa stretli aj my. Odporučil mi, aby Machovčák s pomníkom ešte chvíľu počkal pre novú politickú situáciu. V Antalahe môže dôjsť k zmene starostu. A ak by zvolili niekoho zaujatého proti bielym, mohlo by sa stať, že nový pomník vyhodia.
Bola by to škoda. Aj keď teraz po Beňovskom chcú pomenovať istú časť pobrežnej cesty. Dokonca v hlavnom meste krajiny sme sa dali vyfotiť pri tabuli, ktorá popisovala Beňovského ulicu. O tú sa postaral František Kelle.
Stalo sa vám, že vás domorodci neprijali?
– Nie, len čo sme ich pozdravili „Salama!", nemali sme s nimi problémy. Oni skôr neznášajú Francúzov, pretože Madagaskar bol ich kolóniou. Ale francúzske peniaze majú radi.
Aj turistov si veľmi vážia. Raz som ale zažil jemný náznak odmietnutia. Pred základnou školou som sa chcel odfotiť so skupinkou detí v rovnošatách. Keď som priateľsky chytil za rameno jednu maličkú školáčku, tá moju ruku s odporom odstrčila – fúúúj, beloch!
Prijal som tú jej hru. A iba sa usmial. Čo iné som mal robiť? Chápal som ju. Ženy a dievčatá sú tu sympatické a pekné. Majú štíhle postavy, na hlavách nosia nákupy, košíky, džbány. Ich chôdza je ladná. Matky majú bábätká zaviazané v šatkách na chrbte. Sú milé a usmievavé.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je streda 27. marca. Tento deň je Svetovým dňom divadla. Meniny má Alena.
  • 27.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je utorok 26. marca. Tento deň je Svetovým dňom epilepsie. Meniny má Emanuel.
  • 26.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je pondelok 25. marca. Tento deň je Dňom zápasu za ľudské práva a Medzinárodným dňom spomienky na obete otroctva…
  • 25.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
piatok, 29. marca 2024
Meniny má Soňa, zajtra Miroslav