Piešťanskí stavitelia: FRANTIŠEK E. BEDNÁRIK

V Piešťanoch má realizované svoje dielo iba málo takých architektov, ktorým jedna jediná budova stačila, aby ich pamiatka nevyprchala. Dielo, v ktorom sa presadila váha kvality. Jedným z nich je František Eduard Bednárik.
Narodil sa 11. septembra 1902 v Bystřici pod Hostýnem v rodine stavebného podnikateľa Bednaříka, takže nečudo, že jeho cesta za odborným vzdelaním viedla na stavebnú priemyslovku do Brna.
Po jej absolvovaní pracoval ako projektant v otcovej firme, ktorej záber pôsobnosti siahal až na Slovensko. Okrem iného realizovala tzv. Legiodomy v Žiline a práve tam sa Františkovi otvoril priestor pre tvorivú sebarealizáciu. V Žiline našiel priateľov a vybudoval si rodinné zázemie.
Spolupracoval s radom tamojších architektov a so švagrom architektom Ferdinandom Čapkom vytvorili na istý čas úspešný tvorivý tandem.
V Žiline sa zoznámil aj s významným architektom M. M. Scheerom, ktorý, v približne rovnakej dobe ako on sám, tiež dostal príležitosť realizovať jedno svoje dielo v Piešťanoch.
Z moravského F. E. Bednaříka sa v slovenských podmienkach stal časom Bednárik a takto upraveným priezviskom roku 1937 podpísal aj projekt základnej školy, ktorá sa mala stavať a ktorá sa i stavala a postavila na Vajanského ulici č. 35 v Piešťanoch (1938).

Hodno pripomenúť, že, ak prvou význačnou stavbou uskutočnenou v Piešťanoch po vzniku slobodného Československa bola Skřivánkova Škola T. G. Masaryka (dnešné gymnázium), Škola M. R. Štefánika – tak Bednárikovo moderné a nesporne progresívne dielo spravodlivo pomenovali – zostala poslednou verejne prospešnou investíciou, ktorú sa podarilo uskutočniť ešte tesne pred zničením ČSR.
Škola zostala užitočnou školou i v situácii, keď sa v učebniach za jej múrmi Štefánikovo meno príliš neskloňovalo a tobôž nesmelo byť v jej názve. Vrátilo sa jej až s návratom priaznivej politickej klímy po zamatovo prevratných novembrových udalostiach roku 1989.
František Bednárik síce nenadobudol vysokoškolské vzdelanie, ale i tak, iste i vďaka nemalému talentu a pracovitosti, sa dôstojne zaradil medzi avantgardných architektov svojej generácie.

S realizáciami jeho funkčne rozmanitých architektonických návrhov sa možno zoznámiť v Žiline, Bytči, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Trstenej, Rajeckých Tepliciach, na Donovaloch, Skalnatom Plese a ktovie kde ešte.
Ich spoločným znakom nie je len poznateľný autorský rukopis, ale i neoddiskutovateľná architektonická kvalita. V dobe nadvlády takzvaného bieleho funkcionalizmu s obľubou predpisoval pre vonkajšie obklady svojich budov okrovú až hnedú farebnú škálu.
Aj realizácia školy na Vajanského ulici je ukážkou takejto bednárikovsky špecifickej formy farebného funkcionalizmu.
V rokoch po druhej svetovej vojne zakúsil nejeden ústrk, voči ktorému, na rozdiel od viacerých iných znárodňovacou politikou podobne postihnutých kolegov, nebol dostatočne odolný. Neadaptabilný na drsnú realitu skonal ešte pred dosiahnutím dôchodkového veku, vo februári 1960.
František E. Bednárik uzatvára zoznam českých architektov a staviteľov (L. Skřivánek, J. Merganc, O. Klimeš, M. Kopřiva, V. Kolátor, V. Karfík, V. Korbelka, J. Pelnář), ktorí sa v medzivojnovej dobe podieľali na budovaní mestskej podoby Piešťan.
S realizáciou jeho návrhu doznel v piešťanskej architektúre aj individualizovaný prvorepublikový funkcionalizmus. Druhou svetovou vojnou sa v podstate skončila doba, keď školskú budovu bolo ešte možné vnímať ako autorský unikát. V druhej polovici dvadsiateho storočia nastáva éra masívnej výstavby typizovaných škôl.
Architekt František Eduard Bednárik, rovnako ako v dvadsiatych rokoch Ladislav Skřivánek, obohatil Piešťany len jedinou architektúrou, ale i tá – rovnako ako Skřivánkova budova bývalej meštianskej školy – sa, iste právom, radí medzi piešťanské pamätihodnosti.
Viac príbehov o piešťanských staviteľoch sa dočítate v sekcii História.