Nina French: Choďte do Číny skôr, ako ju zbúrajú!

Rozprávala o unikátnom archeologickom náleze terakotových vojačikov, o Hodvábnej ceste, o všadeprítomnom smogu, o sedem metrov širokom a rovnako vysokom Čínskom múre, o Zakázanom meste, o nočnom cestovaní vlakom, ale aj o čínskych moreplavcoch, parených buchtách a dlhokánskych slížoch.
Aj keď Nina prežila Vianoce a príchod Nového roku 2009 so svojím manželom Billom v Ugande, nemala problém potlačiť najčerstvejšie zážitky a vrátiť sa spomienkami naspäť do Číny, kde bola už dvakrát.
V roku 2003, keď po Číne putovala so svojím mužom nočnými vlakmi z Bangkoku a cez Laos, sa dostali až do juhozápadnej provincie Yunan. Druhýkrát, na jeseň roku 2006, si do partie vzali aj svoju matku, Annu Sokolovskú z Piešťan. Vtedy sa ich cesta začínala na letisku v Pekingu. V Číne prežili skoro sedem týždňov. Videli aj budovanie olympijského štadiónu.
Robia všetko na ulici
„Číňania na ulici dokonca aj raňajkujú, rozprávajúc sa so susedom z vedľajšieho domu," podotkla Nina a pokračovala. „Ľudia sú tu zvyknutí na turistov, sú priateľskí, veľmi zvedaví a aj nápomocní, ak sa ocitnete v nejakej šlamastike.
Číňania v minulosti k Európanom nepristupovali tak otvorene, pretože nás nepoznali. Nie nadarmo sa hovorí, že človek sa bojí neznámeho. Smola je len v tom, že keď spoznali Európanov, začali sa po nás opičiť. Nájdete tu trendové kaviarne a McDonaldy a KFC je hit.
S rastúcou Čínou sa stráca aj jej originalita. Miznú tu tradičné štvrte, v mestách sa búra hlava-nehlava. O dvadsať-tridsať rokov sa budú všetky mestá podobať ako vajce vajcu. Šokovalo nás znečistenie ovzdušia a nesmierne množstvo ľudí.
Krajina je aj napriek voľnému obchodu, ktorý tu všade rozkvitá, policajným štátom. Takže máte pocit, akoby ste sa dostali naspäť do totalitného socializmu. V jedinom, v čom Číňania za Európanmi zaostávajú, je hygiena. Je tu katastrofálny stav toaliet, a keď stretnete na ulici staršieho muža, z ničoho nič si odpľuje alebo vyprázdni zapchatý nos. Je to nechutné!
Našťastie, mládež, tá je už iná. Kráča s dobou, hlavne vo veľkomestách na východe krajiny. Mrzí ma poznanie, že Čína, ktorá je kolískou objavov a unikátnej histórie, ktorej cestovatelia a moreplavci brázdili oceány ešte pred známymi európskymi objaviteľmi, sa tak závratne rýchlo mení. Treba si ju pozrieť čo najskôr, pretože o pár rokov už bude celkom iná."
Ako sa dorozumievali
„Mali sme šťastie, pretože tri týždne z toho nám robila spoločnosť mladá Taiwančanka Yui I, ktorú sme stretli v Yuannane. Rozprávala po mandarínsky a niečo z tej reči sa nalepilo aj na nás.Takže Číňania boli milo prekvapení, keď sme sa im prihovorili v domácom jazyku."
Nina s Billom a mamou zažili nádherné chvíle pri bicyklovaní po Pekingu, ktorý bol síce plný smogu, ale to vyvážil pohľad na pôvodné štvrte hutongy. Zažili tu prípravu na olympijské hry a stavanie olympijského šťadióna, ocitli sa v Zakázanom meste a prešli sa aj po Čínskom múre.
„Fascinoval nás Visiaci chrám v Datongu, ktorý bol akoby prilepený na obrovské skaly. Prešli sme Yungangskými jaskyňami, videli Pingyao, Xi’an, Lanžou v provincii Gansu. Odtiaľ sme šli do južnejšie položených budhistických jaskýň Bingling Si, ktoré ležia na Žltej rieke.
Cestovali sme nočnými vlakmi a vďaka tomu sme sa ocitli aj na okraji Tibetskej náhornej plošiny na hranici s provinciou Sišuan. Tam je takzvaný malý Tibet, kde sme sa nadýchali tej skutočnej tibetskej kultúry. V Xiane je Labrangský kláštor, jeden zo šiestich najdôležitejších kláštorov sekty Žltých klobúkov. Volá sa Gelupa. Bol to zvláštny pocit, vidieť žltoklobúkových mníchov…"
Čínski Hanovia vytláčajú moslimov
Partia cestovateľov vhupla aj do moslimskej časti krajiny, do západnej provincie Xinjang. „Vládne tu umiernená forma sunni islamu, obyvatelia sa k nám správali veľmi priateľsky. Nazývajú sa Uighurovia.
Bohužiaľ, ich tu vytláčajú čínski Hanovia. V strednej Ázii prebieha všetko na ulici. Keď prechádzate úzkymi uličkami, máte pocit, akoby ste sa vrátili do Európy spred niekoľkých storočí. Vidíte tu krajčírov šiť rovno na ulici, ale aj ostatní remeselníci vyrábajú svoj tovar priamo pred vašimi očami.
Je to hotové divadlo. Dokonca sme tam stretli ženu, ktorá si vyšla ráno v pyžame na ulicu. Asi si šla niečo kúpiť. Neudiví vás pohľad na dvoch susedov, ktorí sedia vo dverách svojich príbytkov a raňajkujú na ulici a pritom živo gestikulujú a debatujú."
Múmia – fešanda
Nina v piešťanskom kine premietla aj snímky z Urumči, ale aj Xianjingského múzea s múmiami, ktoré našli v Taklamanskej púšti. Jedna fešanda mala takmer štyritisíc rokov a Číňania sú na túto zabalzamovanú dámu nesmierne pyšní.
Cestovateľov nadchla aj slávna tržnica v Kašgare na Hodvábnej ceste. Tadiaľto kedysi prechádzali nespočetné karavány, prepravujúce voňavé čaje či korenia. „Kašgar bol spolu s ďalším malým mestom – Sáš do slova a do písmena fotografickým rajom. Kdekoľvek ste namierili objektív, vznikla unikátna snímka."
Po Hodvábnej ceste sa cestovatelia dostali až do Khotanu a osobným autom prešli naprieč Taklamanskou púšťou. Na severe tejto unikátnej púšte prebieha ťažba ropy. Z púšte sa dobrodruhovia pobrali letecky cez Urumču do Čengdu v provincii Sišuan.
Tá je známa aj silným zemetrasením. Dostali sa až k posvätnej budhistickej hore Emei San. Avideli aj bambusový les či najrýchlejšie rastúce mesto na svete – Čongčing na rieke Jang-c‘-tiang. „Plavili sme sa po Žltej rieke, na ktorej je vybudovaná aj najväčšia priehrada na svete. Je kolosálna. Odtiaľ sme šli autobusom do Wuhanu a letecky do Šanghaja. Videli sme toho naozaj dosť!"

CISÁRA CHRÁNIA AJ PO SMRTI
Autor: vd/nf
Dostali sme sa aj do mesta Xi’an, ktoré bolo na vrchole svojej slávy pred asi tisíc rokmi najväčším mestom na svete a po celých jedenásť dynastií bolo hlavným mestom Číny.
Tu pochovali významného cisára Čin Ši Huanga, ktorý v treťom tisícročí pred naším letopočtom zjednotil Čínu. Až v roku 1974 istý roľník objavil unikátny nález – armádu zloženú z tisícok terakotových vojakov, podsvetných strážcov tohto legendárneho cisára.
Ide o jeden z najväčších archeologických nálezov minulého storočia. Prechádzali sme sa troma halami plnými úžasných hlinených figurín vojakov vysokých ako chlap. Každý z tých 180 centimetrových bojovníkov bol iný, zhotovený s veľkou precíznosťou.
Vojaci boli dutí od hlavy po stehná, telá mali zhodné, ale ich tváre a ruky vymodelovali podľa skutočných mužov cisárskej stráže. Pôvodne mali na sebe purpurové, zelené a svetložlté odevy. Každý mal pri sebe oštep, meč alebo luk a šípy.
Čo je fascinujúce – aj napriek piatim tisícom rokov, ktoré táto armáda driemala v podsvetí, zbrane boli ostré a hroty šípov by vás usmrtili dávkou jedu, do ktorého ich pred toľkými rokmi namočili. Prešli sme múzeum aj tri haly plné terakotových vojakov, najviac ich bolo v prvej z nich.
Zaujímavé je, že cez deň je expozícia otvorená pre návštevníkov a v noci tu pracujú archeológovia, pretože cisársku stráž našli značne poškodenú. Stovky tiel boli bez hláv i rúk porozhadzované v nánosoch hliny. Odborníci ich opravujú a reštaurujú.
Ale to nebolo jediné miesto, kde sme zažili terakotových strážcov. V blízkosti Xi’anu sa nachádza ďalšia, aj keď menšia, ale tiež veľmi pôsobivá terakotová armáda.
V nej sú tridsať centimetrov vysoké figúrky vojačikov a domácich zvierat. Tú sprístupnili pre verejnosť v roku 2004. Bol to zážitok pozorovať tú hlinenú krásu.