James R.S.B. Jackman: Keď bolí koža a štípu kosti – Pekné leto? II.

Začiatok bol fakt ťažký. No človek si zvykne na všetko. Na to, že nikomu nerozumiem. Na to, že som sa cítil opustený. A zvyknúť som si musel, bol som donútený. Keď som po mesiaci začal rozprávať lámanou angličtinou všetci sa so mnou tešili. Toľko národností čo som tam spoznal. Pracoval som z talianmi, španieľkou, portugálcom, poliakom, angličanmi, litovkou, turkami, japoncom a samozrejme zo slovákmi.
Ďakujem každému z nich. Stáli pri mne a dopomohli mi otvoriť oči. Buď priamo, alebo nepriamo. Ukázali nové ciele. Každý jeden z nich mal nejaký príbeh. Každý z príbehov bol zaujmavý svojím spôsobom. A každý som si aj poctivo vypočul. Možno to ma donútilo rozmýšľať, aby som nerobil také isté chyby ako oni. Bolo to neuveriteľné množstvo skúseností v takom krátkom čase. Čo je to sedem týždňov? No pre mňa to bolo mnoho…
V deň odchodu som bol už zo sebou vyrovnaný. Vedel som čo chcem dosiahnuť. V živote dosiahnuť. Možno to znie ako slová nejakého chalana čo prišiel domov z liečenia. No ja som bol šťastný. Tešil som sa domov. Na kamarátov. Ešte aj pôjdeme na Tour de Vec. Hneď z príchodu. Síce ma čakal reparát. No učil som sa tak som si bol istý! Nemal som sa čoho báť. Tešilo ma všetko. Návrat, peniaze, že uvidím zase tie moje hovadá! No netešil som sa na našu rozpadajúcu sa domácnosť.
Celú cestu v lietadle som prespal. Zobudil som sa až na milé pohľadenie letušky. Bratislava, Slovensko. Som doma! Zapínam mobil. Konečne. Čo bude iné? Kto sa ako zmenil? Zmenil som sa ja? Myslel som si, že kopa vecí bude inak. Ale to pravé zistenie prišlo, až neskôr.
–     Nazdar čo kde ste?
–     Serus, už si pristál? Za chvíľku sme tam tak nás čakaj niekde vonku.
–     No ja som už vonku teším sa švihajte!
Prvé myšlienky boli: Kde je v Blave zmenáreň? Bude nejaká v nedeľu otvorená? Je mi to v podstate jedno! Som doma a teším sa! Teším sa? Nevedel som či sa mám tešiť. Na čo sa  mám tešiť? Na ten stereotyp škola doma. Piatok, sobota párty. Je to vec na tešenie sa? Možno tie párty ale dokedy? Už ma to tak nebavilo. Nepriťahovalo ma v piatok sa opiť, aby mi sobotu bolo zle. Zmenil som sa? Dospel som aspoň trošku? Nie? Spontánne. Som pripravený. A dúfam, že sa aspoň niečo zmenilo.
–     Čaute!
–     Ahoj. Čo pán cestovateľ ako?
–     Skvelo. Pekné leto. Čo to vaše?
–     O tom neskôr. Kam ideme?
–     Niekde kde je zmenáreň. Idem kúpiť to sľúbené šampanské!
–     Avion.
Nemal som náladu! Fakt som nemal náladu. Všetci mi pripadali taký cudzí. Iný. Ja som iný? Prečo musím mať v hlave stále dilemy. Keď sa zbavím jednej, príde druhá, alebo ich je aspoň desať naraz.
–     Kto vie otvoriť to šampanské?
–     Ja! Daj sem grambláč.
Tomi bol skvelý typ človeka. Jeden z tých, ktorí mi pomohli mentálne vyspieť. Kto ho nepoznal ho neznášal. Dovoľujem si povedať, že ho poznám asi najlepšie zo všetkých jeho kamarátov. Vždy som vedel ako sa mám k nemu správať. Už z prvého pohľadu na jeho tvár viem, či je naštvaný, alebo je dobre. Mal asi viacej záporných vlastností, ako kladných. No mám ho strašne rád. Pre jeho bezprostrednosť a uvedomelosť. Neviem či si spolu tak dobre rozumieme, preto, že sa môžeme spolu rozprávať na úrovni. Štupeľ vyletel na parkovisku do výšky. Šampasnké strieka.
–     Tomi? Kde dopadne ten štupeľ?
–     Neviem. Na zem?
No na zem nepadol. Padol presne vedľa nášho auta na druhé. Začalo húkať. Ja šampanské v ruke. Vo výbuchu smiechu nasadáme do auta a padáme. Cesta bola, už veselá keď sme popíjali. V ten deň som bol doma asi desať minút. A prišiel asi o dvoch ráno. Aj to iba preto, lebo ráno ma čakal reparát. A keď som tam prišiel povedali mi, že ho mám až na druhý deň.
Začala mojím príchodom ďalšia etapa? Ako sa to vezme. Fakt som vyspel! Mal som pocit, že moja inteligencia sa zvýšila minimálne o desať bodov za tie dva mesiace. Dá sa to nazvať uvedomelosťou? Nech si na to odpovie každý sám …

(Pokračovanie o týždeň v utorok)