Krajina, kde slnko zapadá raketovou rýchlosťou

Títo štyria fotografi sa vydali minulý rok na džípoch naprieč Namíbiou a odfotili oranžovočervenú púšť i nehostinný Kaokaland, rieku Kunene či zvieratá v rezervácii Ethosa tak, že po vzhliadnutí výstavy určite zatúžite po „ušetrenej" letenke.
Ohrozovali ich slony
„Boli sme tam v máji minulého roku a prešli sme dosť veľký kus Namíbie," pustil sa do rozprávania Pavol Luka. „Púšť Nami je naživo ešte výraznejšia než na fotkách. Farby nie sú prehnané, pieskové duny sú tu naozaj červené.
Mali sme šťastie na bezoblačnú oblohu, takže sa nám fotilo vynikajúco. Dôležité bolo vystihnúť čas, lebo slnko tu stúpa na oblohu raketovou rýchlosťou a klesá rovnako rýchlo. Zažili sme tam adrenalínovú jazdu.
Zaujímavé je, že v tejto krajine nie sú až také nebezpečné terénne náročné miesta, kde sa ide rýchlosťou asi desať kilometrov za hodinu, ale problematické sú vyjazdené stopy. Tam som mal oči nalepené na skle džípu.
Lebo pred vami sa zrazu objavil balvan, ktorý bolo treba obísť, brzdiť sa tam nedá." Pavol sa priznal, že počas pobytu v rezervácii Ethosa, kde boli blízko divožijúcim zvieratám, nemali strach z veľkých dravcov, ale dávali si pozor na slony.
Stačilo priblížiť sa k nim a zviera začalo okamžite kývať hlavou. To bola výstraha – bližšie už nechoďte, lebo zaútočím! „Takéhoto slona sme zažili, nebolo nám všetko jedno, keď nás začal naháňať.
Aj tak sme si ho odfotili. Najviac mi ale ublížil akýsi malý chrobáčik, ktorý mi prešiel po nohe a zanechal kyselinovú stopu, takže som si štyri dni pre pľuzgiere po kyseline nemohol obuť topánky, musel som chodiť v šľapkách."
Ženy sa umývajú mastičkami a hlinou
Pre druhého zo štvorlístka fotografov – Jula Nagy – bolo najsilnejším zážitkom pozorovanie meniacej sa krajiny. „Išli sme cez púšť, po vysokých trávach, ale aj po oázach s palmami, cez zeleň i vodopády.

Spoznali sme aj domorodých Himbov. Zaujímavosťou tohto severného kmeňa je, že ženy sa tu neumývajú klasickým spôsobom, ale natierajú sa zmesou okrovej hliny, tuku, ktorý si vyrábajú z kozieho mlieka a byliniek.
Ženy tu chodia v tradičných odevoch ako pred päťsto rokmi a muži, tí majú európsku módu – tričko a rifle. Chlapi na umývanie používajú vodu. Boli sme vo vnútri jedného domorodého príbytku, stáli sme niekoľko centimetrov od ženy, ktorá nás sem pozvala, necítil som žiaden zápach, takže ten kúpeľ z mastičiek a hliny je účinný."
Tento domorodý kočovný kmeň je zaujímavý aj tým, že svojim deťom vo veku asi desať rokov vybijú predné zuby.
Peter Paško fotí už päť rokov, venuje sa krajinnej fotografii. Aj preto na neho veľmi zapôsobil výlet balónom nad Afrikou a následne dobrodružná cesta džípom po území, ktoré si v Namíbii kúpil chlapík, čo okrem cestovnej kancelárie vlastnil aj 22-tisíc hektárov zeme.
„Volal sa Erik. Po tom, čo sme skončili let na balóne, nás povozil po dunách svojej krajiny. Tých 22-tisíc hektárov, čiže 220 kilometrov štvorcových, kúpil za 2,3 milióna eur. Pre porovnanie – v Bratislave v River parku sa v tom čase predávali za túto cenu pekné byty.
Erik tu, na svojom území, žil veľmi šťastne, po jeho zemi sa preháňali čriedy antilop, mal tu veľké hospodárstvo, farmu. Bol to Európan, ktorý vyštudoval biológiu, najskôr žil v Kongu a potom, keď tam začalo byť nebezpečne, presťahoval sa do Namíbie."
Paško zdôraznil, že v Namíbii vládne absolútny pokoj v parlamentnej demokracii. „… a je to cítiť, nie tam žiadna zločinnosť, nebehajú tam ozbrojenci, nekradne sa. Premýšľal som o Erikovej zemi. Teraz patrí jemu, ale v Afrike je stabilita iná. Ak tam dôjde k nejakej vojne, tak mu túto zem ktosi môže zabrať – nejaký náčelník, čo sa stene prezidentom… Takže určité riziko tam môže byť."