James R.S. B. Jackman: Keď bolí koža a štípu kosti… Podstatná etapa II.

Doma som sa utápal v myšlienkach. Čo ďalej? Čo budem robiť? Do toho Anglicka musím ísť. Ten pocit mu nedoprajem! Musím zohnať keše! Akokoľvek musím! Pri deprimujúcej hudbe som rozmýšľal ďalej a ďalej. Bez cieľne, už som ani nevedel o čom. Opíjal som sa po večeroch a ráno do školy. Bolo mi všetko jedno.
–     Nazdar
–     Čau
–     Daj mi cigy aaa dáš si niečo so mnou?
–     Neviem dám?
–     A kedy to ideš?
–     O týždeň.
–     Tak davaj volačo vyber a dopíš to tam.
Takto som to robil z Floriánom celý týždeň. O jednej ráno sme zatvárali a spitý ako dve hovadá šli domov. Neviem či som to robil, lebo som nechcel myslieť na problémy, či len tak. Čo som v tom videl netuším. Bolo to obdobie nazvem ho "je mi jedno"
Florián bol človek ktorý ma vždy vedel povzbudiť. Aj keď bol v dosť podobných sračkách ako ja. No mal chvíľu po úspešnej maturite a už iba pár dní do odletu do Írska. Dlhy. Ale v podstate bezstarostný život. Sám z odstupom času povedal, že to bol jeho najkrajší mesiac v živote. Tak sme si ho užívali.
Jeho odchod bol dosť emotívny. Plakali sme ako malé deti. Akoby sa nemal nikdy vrátiť. Spití ako rite, plačúc si na ramenách a ráno odchádza. Pripomenulo mi to môj odchod, ktorý som mal pred sebou. Za dva týždne  odchádzam a ešte nič nemám. No bomba!
Pri ďalšom nudnom dni v škole, kedy sa tam chodí, už len aby sa nepovedalo, mi prišla sms. Peťo z UK.
–     Pošli mi tie referencie od školy aj od toho baru. Dneska to musím mať inak nikam nejdeš! Fax číslo.-    
Á zabudol som!
–     Pani profesorka máte to moje hodnotenie?
–     Nie nemám. Nemala som čas.
–     To fakt?! Veď som vám vravel, že to potrebujem. Už to musím poslať!
–     Tak ja to nemám. Tvoj problém!
–     Hm… tak díky!
No ja som vedel, že to musím poslať ešte v ten deň! Inak nikam nejdem! a to som nemohol dopustiť! Nemohol som! Keby som to spravil, pripadal by som si ako úplny chudák, čo si pol roka sere do huby! Nikto síce nevedel ako to mám doma, ale viem, že polka z tých sedlákov, by to ani nepochopila!
–     Pani profesorka môžete mi poradiť ako napísať osobné hodnotenie od školy?
–     No a kam?
–     Idem do Anglicka robiť. Tak do práce.
–     Okej tak …
Moja záchrana. Aká irónia. Učiteľka, ktorá ma potopila mi najviac pomohla. A tá čo mi mala pomôcť sa zachovala ako krava! Do pätnástich minút som to mal napísané, opečiatkované aj podpísané. Ďakujem! Zase som zdrhol zo školy. Bežal som niekam kde to od faxujem. Hotovo. Vydychoval som si v buse. Kúsok pred konečnou mi prišla sms. Peťo z UK.
–     Okej, už mi iba pošli to o tom bare, ale potrebujem to do hodiny. Peťo
Na to som zabudol! Zhon, strach, a na takú podstatnú vec…
–     Tomi? Kde si doma? Potrebujem si ísť k tebe niečo napísať do UK. Ak to do hodiny neodošlem tak som v riti!
–     No, ja som v Novom meste na katastri a je tu pekná rada.
–     Čo? A nevieš kde by som si to mohol napísať?
–     Skús ísť do Caira. Zavolám im tam nech ti to obsadia. Okej?
–     Díky moc.
Cairo je kaviarnička. Nevedel som, že tam je comp na normál používanie. A bol. Spravil som to. Celý spotený pozerám na hodiny. Ešte pätnásť minút. Utekám po ulici… Desať minút. Cannon. Rada. Celé zle. Vulgárne nadávam. Dve minúty.
–     Už to je poslané.
–     Áno? Skvelé.
Celé telo som mal spotené. Cítil som každú kvapku ako mi steká po chrbte tvári z vlasov. Po členkoch. Tričko prilepené na sebe. Musel som smrdieť. Ale bolo mi to jedno. Predposledný krok do UK splnený. Teda dúfam. Nemal som už ani na bus. Šiel som pešo. Šesť kilometrov a pripadalo mi to ako z domu do obchodu. Nič rozmýšľal som. Mal som nad čím. Medzi tým mi prišla sms. Peťo z UK.
–     Okej máme to, už iba daj vedieť kedy presne dojdeš. Peťo
Tak už iba letenka. Že iba. Žiadny keš na ňu a bude stáť asi šesť litrov. Veď niečo vymyslím, keď som sa dostal, už tak ďaleko!
(pokračovanie o týždeň v utorok)
Predchádzajúca časť – tu.