James R. S. B. Jackman: Keď bolí koža a štípu kosti…

  • Nezaradené
  • 17. marca 2009, 11:23
  • Autor:James R. S. B. Jackman

Blog Jamesa R. S. B. Jackmana, ktorý je vlastne románom na pokračovanie. Keďže ide v podstate o umenie, spravili sme výnimku a náš nový bloger píše pod pseudonymom. Príjemné čítanie.


Keď bolí koža a štípu kosti…


Podstatná etapa…(1. časť)

Hm… Koľko životov prežije jeden človek? Počíta sa to od jeho narodenia? Alebo keď začne vnímať svet okolo seba? Začne žiť ďalší život po ťažkej autonehode? Keď sa rozíde z dlhoročnou láskou a zahodí za hlavu ju, svojich, jej, spoločných kamarátov? Prestane milovať? Neviem. No môj názor je taký, že ich prežije mnoho. Respektíve ide iba o to ako to pomenuje. Etapa, obdobie, časť celku. A kedy končí tento celok, zvaný život? Končí smrťou? No to necháme na neskôr…
Narodí sa dieťa. Narodí sa z lásky. Plánované. Neplánované. Narodí sa z čistého omylu. Ale, už to začalo. Začalo cestu… Neovplyvniteľnú cestu, z dôvodu svojej bezbrannosti.
Môže sa narodiť v bohatej, priemernej či podpriemernej rodine. Prvá životná etapa začne od narodenia až po jasle, škôlku? Tam sa začína formovať charakter, správanie, vyvíja sa jeho osobnosť? Myslím si že áno. Pretože zastávam názor „ S kým si taký si ´´. Už od mala. Samozrejme, že mnoho ovplyvnia aj gény. A v podstate sa dá povedať, že aj vštepované rodičovské reči. Čo je dobré a čo zlé. No aj to dieťa sa samo môže rozhodnúť a aj sa samo rozhodne, keď nie sú na blízku jeho rodičia. Či odtrhne ruku panáčika v škôlke, či sa k tomu prizná. Je to o výchove?
Predstavme si situáciu štyria šesť ročný chlapci sa bijú. Z toho iba jeden je bitý. Jeho kamarát ho bije tiež. Prečo? Pre strach, že aj on by bol bitý? Alebo bol ovplyvnený silnejším jedincom, ktorý mu hovoril, že ten bitý je taký, taký ? Alebo je to pud. Pud sebazáchovy. Začlenenie sa do silnejšej skupiny. Pud, ktorý máme už stáročia v sebe zakorenený?
Asi som mal šťastie. Lebo ja som bol ten silnejší.
Volám sa dajme tomu Ben. Tých etáp, častí, období či nových životov som zažil nespočetne veľa. Asi kvôli bratovi . Hlavne kvôli nemu. Mám mu byť vďačný? Za prebdené noci? Za to, že som počúval vzlyky, náreky mojej mamy? Za prvú skúsenosť z drogami? Nič iné ma k nemu nenapadá. A možno aj to zo mňa vybudovalo človeka akým  som teraz. Ale vďaku mu nezložím. Ak všetci čakáte, že budem písať o ňom. Tak sa mýlite. Nestojí mi ešte za to.
Je koniec tretieho ročníka na strednej škole. Bol to hrozný rok. Nechodil som do školy. Prepadal asi z piatich predmetov. No nakoniec som prepadol iba z jedného. Aj to iba…
–     No, Ben. Sadaj a píš!
–     Hm…
Nevedel som čo mám robiť. O čom to je. ADK je hrozný predmet keď sa ho neučíte. A ja som sa neučil celý rok. A tie problémy. Iba niečo na konci. Tak som mal pocit, že už mi to je jedno. Že som sa snažil, už dosť! Ale vedel som, že to je málo. To bolo to najhoršie…
–     No Ben… Mám ti dať ešte šancu? Za dva dni je klasifikačná. Prídeš zajtra na nejakú hodinu? Alebo nie. Trieda? Mám mu dať ešte šancu?
V tom som si povedal, že sme dobrý kolektív takže som za vodou. Ale mýlil som sa. Z desiatich ľudí deväť iba jemne naznačilo, že z ľútosti nech mi dá šancu, ale nesúhlasili.
–     Ketrin čo ty?
–     Ja? Hm. Mám z ADK štvorku a myslím si, že viem toho viac než on! Prečo, by mal mať takú istú známku ako ja?
To povedal človek od ktorého, by som to nikdy nečakal. Nikdy! No ja mám svoju hrdosť!
–     No Ben vidíš to? No ja ti dám tú šancu!
–     Nechcem ju! Kedy bývajú reparáty?
–     Na konci augusta, posledný týždeň
–     Dobre tak ma čakajte! Lebo ja sa tu nemienim a nechcem dívať ďalší rok na tieto spuchnuté ksichty, že si to nezaslúžim. Dovi!
Vybehol som von. Bez kapse. Desať minút pred zvonením. A šiel si zapáliť. Musel som! Cítil som tú díku v chrbte.
Vonku bolo krásne, teplo, ale moc som to nevnímal. Mal som plnú hlavu myšlienok, ktoré sa bili jedna cez druhú. Čo doma? Anglicko? To bolo moc čo spravila! Prečo? Mal som pocit beznádeje. Hlúpe. Z odstupom času mi to tak príde. Doslova banálne.
Po tretej cige za desať minút mi vyhŕkla slza. Slza ľútosti. Sám seba som ľutoval. Hrozný pocit. Nikdy ho už nechcem zažiť.
Vonku stáli profesori pred vchodom, no bolo mi jedno či ma uvidia.
      –     Ben. Kde si bol?
–     Fajčiť!
–     To mi povieš len tak?
–     No prepáčte? Pani profesorka, bol som fajčiť tu za rohom! Stačí?
Pochopila! Chvalabohu. No nemohol som ostať v škole! Zbalil som si veci a šiel domov.

Najnovšie správy

Dnes je štvrtok 21. júna. Tento deň je Dňom kvetov, Svetovým dňom hudby a Medzinárodným dňom skejtovania. Meniny má Alojz.
  • 21.06.2018, 08:00
  • Dobré ráno, Piešťany! / Spravodajstvo
Vládu nad piešťanským letným kinom si po troch rokoch preberá naspäť príroda. Pôvodný účel, ktorý na desiatky rokov upadol do…
  • 21.06.2018, 10:00
  • Spravodajstvo / Piešťany
Teplé a suché počasie vyhnalo poľnohospodárov do žatvy o približne dva týždne skôr ako býva zvykom. Netýka sa to však…
  • 21.06.2018, 14:00
  • Spravodajstvo / Región
Dobrovoľný hasičský zbor Pobedim má síce kategorizáciu s označením „A“, no relevantné „áčko“ nekoluje v žilách všetkým členom. Podaktorí disponujú…
  • 20.06.2018, 18:00
  • Spravodajstvo / Región
Štvrtok, 31. september 2017
Meniny má Noro, zajtra Drahoslava