Blog N. Buckovej: Konec vodníků v Čechách aneb Začiatok vodníkov na Slovensku?

  • Nezaradené
  • 17. marca 2009, 13:27
  • Autor:Natália Bucková

Jedného dňa o šiestej večer krutého zimného času zaparkujem auto pod oknom paneláku kamarátky Mirky v Trnave. Práve sa sťahujem z ďalšieho bratislavského privátu, zatiaľ nesiem veci domov do Drahoviec a na jej naliehanie do telefónu si dávam krátku prestávku. Tiež chúďa býva v nejakom nájme, na rozdiel odo mňa len v druhom.


Pri vchode do bytu prekročím psa, v jej izbe mladučkú plachú myšku – kozmetičku, ktorá jej robí nechty. Psa zo strachu o svoj majetok popchaný do svojho staručkého nissana vystrčím na stráž do okna a  začíname živo diskutovať najkôr o jej právnych problémoch. Popri tom dusím do seba lazane, ktoré sú ozaj super a zachraňujú mi v ten večer kúsok života.
Po pol hodine zazvoní zvonec a rozprávka začína naberať grády. Dnu vojde trojica – mladá čiernovlasá uhrančivá žaba, podivne vyzerajúci chudý týpek a asi štyridsaťročný plavovlasý poloopitý muž. „Dobrý dĕň“ ozve sa z chlapa a my mu odpovedáme. Kuchyňa sa v tej chvíli mení na kadernícky salón, muž sa stáva zákazníkom a pokojný pes nervóznym psom. Namiesto sedenia v okne začína pobehovať po byte a ja s rešpektu voči tomuto statnému štyridsaťkilovému stvoreniu sedím ticho v okne a pomaly s pohľadom na svoje aftíčko fajčujem.
Mladý týpek sedí podo mnou na gauči a je ticho. Starší chlap sedí a popri strihaní jeho vlasov ním očividne šijú všetci čerti. Pozerá na mňa a pýta sa: „A vy ste odkiaľ“. A ja na neho: „A vodkať vy, pane?“. Nato mi odpovie „Vodkať víte, že jsem Čech?“ „Slyším to“ odpoviem mu. Chlap je prekvapený, no napriek či práve vďaka tomu začíname živo diskutovať o politickej situácii v Čechách, na Slovensku, pýta sa ma na názor na vzťah Dášy Havlovej a Václava Havla. Typický užvanený zvedavý Čech.
Keď sa dostaneme do konjunkcie Čech, kaderníčka a ja, Čech natiahne okolo nej svoje dlhokánske ručiská a s roztiahnutými čapatými prstami ich vystaví oproti mne. „Čo vidíte?“ pýta sa ma. Dá mi zlomok sekundy na rozmlýšľanie a hneď vraví: „Vodník“. A ja čumím na tie rozčapené paprče a v duchu si hovorím, že tak naozaj vyzerajú. Ako z Erbenových básní.  Slečna čierna nehovorí nič, len strihá ďalej. Chlapík je o chvíľu dostrihaný, slečna čierna šomre čosi o zlej energii a Čech sa skrz kuchyňu pomedzi psa a iné živé prekážky prebojováva smerom ku mne.
„Eduard“ predstaví sa mi a natrčí čapaté prsty. „Natália“ odpoviem a podám vodníkovi ruku. A sme zoznámení, čo pre neho očividne znamená aspoň toľko, že by som ho mala naložiť do auta a odviezť do najbližšieho mesta na „kafe“. Pomaly je osem hodín a s mojím nákladom v aute a ťažkým dňom za sebou načase vypadnúť.
No on chce očividne vypadnúť so mnou. Dáme si s Mirkou posledné božteky na rozlúčku a už som vonku pred barákom. S Eduardom za pätami, samozrejme. Ďiaľkovým si otvorím aftíčko a Eduard rýchlosťou blesku pristaví pri dverách spolujazdca. To ja zase rýchlosťou blesku zatváram auto diaľkovým a hovorím mu: „Počúvaj, Eduard, poznám ťa pol hodinu. Vidíš oproti tú pumpu?“ ukážem na druhú stranu štvorprúdovky. „Ty mi tam choď pekne kúpiť cigarety a ja tam prídem na svojou aute sama“ riešim ako dostať do auta cigarety bez cudzieho podivného indivídua. Chlapík poslúchne a cupitá na pumpu. Ja naštartujem a môj nissan cupitá tiež.
Vedľa pumpy je známa trnavská diskotéka. Tá sa dostáva do konjukcie každý piatok a sobotu s množstvom krásnych mladých opitých slečien a tvrdo pôsobiacich mladých mužov. Jedna slečna je vyobrazená aj na priečelí stavby. „Že jej v tom prádielku nie je zima“ pomyslím si. Neviem prečo, ale asi vplyvom čertovského vodníckeho charakteru Eduarda si začínam pripadať ako pred čertovou krčmou. Zanovito odmietam do nej vkročiť. Miesto toho prejdem oproti cez ulicu a postavím sa pod lampu na kúsok skutočnej nevybetónovanej zeme. Ešte si odhrniem sneh spod nožičiek, aby ma nechladil a začnem sa rozprávať s Eduardom o tom, ako to medzi ľudmi chodí.
Eduard sa stále ku mne približuje. Skúša to zo všetkých strán. To ma naštve a nakreslím pravou nohou do snehu kruh a stojím v jeho strede. „Eduard“ oslovím ho. „Eduard, toto je moja intímna zóna. A do nej mi nelez, pokiaľ ťa do nej sama nepustím“. Eduard na mňa nechápavo pozerá, no stále sa snaží dostať sa ku mne bližšie. Tak sa naštvem a nakreslím kruh aj jemu. Eduarda v kruhu očividne omíňa a stále sa snaží vyskakovať z kruhu von. Vyfajčím si pomaličky cigaretu a Eduard stále dokola omieľa to svoje kafe. Pomaly mu vysvetľujem, že nie každá žena, ktorú stretne s ním na kávu pôjde, no pre neho je očividne ťažké to pochopiť.
Vtedy si začínam uvedomovať, že napriek tomu, že stojíme na verejnom mieste, že aj keď som ho stretla u kamarátky na byte, môže to byť niekto, kto tie duše naozaj zbiera. Nie ako vodník z rozprávky, púhym objatím, ale bežným ľudským spôsobom. Hľadať dievčinky, ktoré na to kafe pôjdu a nielen na to kafe. Zbierať ich do hrnčekov alebo ………. Alebo len tak si myslieť že ich zbiera a byť teda úplným bláznom. Možností sa začalo črtať veľa a môj unavený mozog mal vtedy už jediný cieľ. Bezpečne sa v tento chladný januárový večer nalodiť do svojho auta a pokračovať v odyssee smerom domov.
Chlap naďalej poskakuje v kruhu, akoby sa mu kúrilo pod zadkom. A neodchádza a neodchádza. Mňa napadá spásonosná myšlienka: „Hej, ty vodník, ja viem čoho sa vy vodníci bojíte“.  On na to: „Čeho?“ „Drakov“ odpovedám mu držiac v ruke zázračný hovoriaci kameň (rozumej telefón). „A ja jedného draka poznám. Hádaj, kde taký drak býva?“ pýtam sa ho s kamennou tvárou. Nechápavo na mňa pozrie. „V Trnave“ odvetím veľavravne. „A vieš ty, čo drak nemá zo všetkého najradšej?“ plynule pokračujem „takých ako si ty“. „Néééé, draka néééé“ pozerá na mňa s vypúlenými očami „já se draků bojim“. „Voni chrlej voheň“ „A vieš ty ešte že taký drak chodil tri roky na wing chun?“ dorážam ho schopnosťami mne známeho draka.
Eduard na mňa nechápavo, ale s rešpektom pozerá a vyzerá to tak, že zahajuje rezignáciu z tohto bojového poľa. Očividne som ho presvedčila, že na tejto pôde som viac doma ako on.
Posledné čo som videla, bol jeho chrbát, kráčajúci dva metre predo mnou. Tak som mu to navrhla a ja som kráčala za ním ako arabská žena. Keď bol v dostatočnej vzdialenosti od môjho aftíčka, rýchlo som do neho nasadla a  fujazdila preč z dosahu jeho lepkavých pazúrov.
Neviem, kde sa toto podivné stvorenie zobralo. Neviem čo myslelo tým, že je vodník a zbiera duše do „hrnečků“. Viem len toľko, že som v ten večer bola vďačná za to, že poznám „Dráčika“. Jednému môjmu kamarátovi, ktorý chodil na wing chun a je z Trnavy, tak naozaj hovoria.

Najnovšie správy

Dnes je piatok 20. júla. Meniny má Iľja, Eliáš.
  • 20.07.2018, 08:00
  • Dobré ráno, Piešťany! / Spravodajstvo
Dnes je štvrtok 19. júla. Meniny má Dušana.
  • 19.07.2018, 08:00
  • Dobré ráno, Piešťany! / Spravodajstvo
Štvrtok, 31. september 2017
Meniny má Noro, zajtra Drahoslava