Svadobná kuchárka oslávila deväťdesiatku

 Bavili ju najmä ručné práce. Vyučovala ich pani učiteľka Molecová. Svojich zverencov učila štopkať, vyšívať, štrikovať aj šiť. Anička sledovala pani učiteľku. „Až budem veľká, budem ako ona," hútalo si dievčatko s vrkôčikmi. Život sa s ňou ale pohral inak.
 Mala len deväť, keď jej 42-ročný otec Cyril Dubovský na akejsi svadobnej hostine padol na zem a už sa neprebral. Mama ostala so štyrmi deťmi sama. Traja chlapci sa učili veľmi dobre, a tak im matka chcela dať čo najlepšie vzdelanie. „Anička, pomôžeš mi s hospodárstvom. Ty si dievča, naučím ťa, čo treba okolo domu, aby z teba bola dobrá gazdiná," rozhodla matka za dcéru a poslušné dievčatko prikývlo.
 Aj vďaka tomu v rodine Dubovských vychovali jedného biskupa – Mons. Petra Dubovského a ďalších dvoch vzdelaných mužov – Teodora, ktorý svoje vedomosti zužitkoval v Chirane a Jozefa, ktorý sa dostal až na ministerstvo. A čo bolo s Aničkou?
 Stala sa z nej chýrna kuchárka – jej torty, koláče, stískance, ťahané štrúdle, oškvarkové pagáče, pečené kurence, fašírky, šnicle, slepačie polievky poznajú svadobčania v celom regióne. Celých tridsať rokov od pondelka do nedele varila a piekla. Ale poďme pekne po poriadku.
Aký bol váš život, Anička?
– Veselý aj smutný zároveň. Hoci mám deväťdesiat, pamätám si na všetko. Spomínam si aj na pohreb otca, ktorý zomrel v roku 1928, aj na našu rodinnú knihu s názvom Výlevy. Škoda, že sa pri oprave domu stratila. Stálo v nej, že som sa narodila 12. februára 1919 v Rakovi ciach o deviatej hodine ráno. Bola streda. Hovorí sa: streda – robiť treba. Asi preto som celý život poznala len a len prácu. Motyka, sekera, pílka, lopata, táčky, ale aj varecha, valček, hrnce, ihla aj niť – to všetko bolo moje! Ešte doteraz varím, pečiem, vyšívam. Čo tu budem len tak vysedávať?

Minulý rok ste vyšívali do kostola prestierania. Máte asi dobré oči?
– Chvalabohu, aj po operácii mi slúžia. Chcela som, aby tu po mne niečo ostalo, tak som minulú zimu povyšívala a darovala do kostola niekoľko obrúskov. Sú na nich symboly – hrozná a listy. Vyšívala som na biely podklad zelenou a žltou niťou. Ak chcete, ukážem vám ešte ďalšie výšivky, mám ich plnú skriňu. Každá vnučka má odo mňa prestierania. Hovorím svojim dcéram, ak umriem, žiadne veci po mne nespáľte! Dajte ich handrárovi, lebo spálite všetku spomienku na mňa.
 Na čo si spomínate najčastejšie?
– Zažila som deväť prezidentov a deväť farárov v našej dedine. Rok po otcovej smrti bola taká tuhá zima, že nám aj slivky popraskali, tak sme ich museli na jar v 1929 roku povytínať, ani lekvár sme vtedy nemali z čoho variť. Už ako dvanásťročné dievča som vstávala, len čo sa trošku rozvidnelo, starala som sa o statok, kydala hnoj, chodila s mamou do záhrady aj na role. Boli to také oškvarčeky, ale pre ženu a dievča ich bolo habadej. Bratia nám tiež pomáhali, len čo došli zo školy a na žatvu a sená sme si volali pomocníkov.
Rady sme chodievali aj do hája. To bola časť, ktorá Rakovice spájala s Piešťanmi. Piešťanci ju volajú Piešťanský háj a my hájik. U nás sa v rodine všetko zdrobňovalo, lebo mamička pochádzala z Nižnej. Tam sa nehovorilo ujo, ale ujček, nie strýco, ale strýčko, nie tato, ale tatičko, nie mama, ale mamička.
 Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok…
– Varím s láskou celej rodine. Moji to asi cítia. Na jeseň sa zídeme celá rodina a varíme dva dni slivkový lekvár. Kým zaťovia stavajú piecku, dcéry a vnučky oberajú slivky, umývajú ich a potom celú noc až do rána varíme a varíme. Je dobré, keď rodina drží pohromade. Mojou túžbou, aj modlitbou, ktorou sa prihováram k Bohu je, aby sa ľudia mali radi, aby sa pekne spravovali a boli k sebe dobrí.
Ste veriaci človek. Za čo ešte vďačíte Pánovi?
– Ďakujem mu aj za to, že ma vždy, keď som išla za mojím bratom biskupom do väzenia na Bóry do Plzne či do Jáchymova, nechytili s tajne ukrytou hostiou a omšovým vínom. Celú cestu do Plzne som sa vo vlaku pozerala do okna, lebo mamička mi povedala, aby som nenadväzovala ani očný kontakt a aby som sa s nikým nerozprávala.
Niesla som si so sebou vanilkové oblátky a v nich strčenú hostiu a do fľaštičky, v ktorej mala byť citrónová príchuť, som naliala omšové víno.Raz som si zabudla doma občiansky preukaz. Zistila som to až v Plzni. Modlila som sa študentský ruženec, aby ma pustili… Dostala som sa tam vďaka Bohu.
Mali ste aj syna, čo sa s ním stalo?
– Áno, bol to náš jediný chlapec. Volal sa Marián, zomrel maličký. Narodil sa mi počas vojny. Ale pôjdem pekne po poriadku. V máji 1939 som sa vydávala a na jeseň už bola mobilizácia. Môj muž mal ploché nohy a z nich kŕčové žily, preto nenarukoval. V roku 1940 sa nám narodila prvá dcérka a potom prišiel synček.
 Boli sme mladí, plní sily, tešili sme sa z detí, môj muž, aby nás uchránil pred nebezpečenstvom, za domom v kopci vykopal pivnicu. Zmestili sme sa do nej aj s Mariánkovou postieľkou. V 1945 roku na Cyrila a Metoda k nám došli Rusi. Vracali sa od Prahy domov. Bola nedeľa popoludní, ľudia v hlúčikoch postávali pred domami, deti pobehovali okolo a Rusi sa stretali s dedinčanmi, boli veselí, spievali, rozprávali sa. Aj my sme boli s mužom vonku.
 Podišiel k nám jeden z vojakov a celý radostný chytil nášho maličkého chlapčeka. Vyhodil si ho do vzduchu. Zopakoval to dvakrát, na tretíkrát ale dieťatko nechytil. Mariánko padol na zem a ostal tam bez známok života ležať. Kriesili sme ho. Ale od toho dňa mal problémy s chodením. O tri roky na to už ani nechodil a v bratislavskej nemocnici nám povedali, že jeho chrbtica vzala skazu. Prišli sme neskoro a pochovali jediného synčeka.
 Aj dobré srdce zrejme po takých skúsenostiach zatvrdne…
– Nedá sa mi o tom hovoriť, nemôžem nikoho obviňovať, viem len to, čo povedali lekári. Že zomrel na následky nejakého úrazu…
Prejdime na veselšiu tému. Povedzte nám, ako ste sa dostali k profesii – kuchárka na svadbe?
– Jednoducho. Pri mamičke som sa naučila variť aj piecť a ľudia ma sami oslovovali. Lenže ja som sa bála variť načierno. A tak mi dcérkina kamarátka poradila, aby som si platila daň. Bola som asi jediná svadobná kuchárka na okolí, čo si poctivo tridsať rokov platila daň za to, že varí na svadbách. Na Dolniakoch sa totiž stávalo, že takéto ženy mali problémy s neprajníkmi. Ja som na svadbe zarobila päťdesiat korún a 25 som z toho zaplatila štátu.
 To bol teda zárobok!?
– Ale mala som pokoj. Varila a piekla som od pondelka do nedele. V pondelok som išla do domácnosti, ktorá robila svadobnú hostinu a tam som piekla. Dobošové, orechové, čokoládové, punčové rezy, zázvorníky, ťahané štrúdle, vanilkové rožky, medvedie labky, plnené košíčky, pagáče, praclíky, sadlovníky. Všetko, čo si nevesta nakázala.
 Ako voľakedy začínala svadobná hostina pre kuchárku?
– Začínala v sobotu ráno, keď prichádzali prví hostia, vtedy sme im podávali guláš a jaterničky. Na obed bola slepačia polievka s domácimi slížikmi a potom sa podávali pripečené sliepky z polievky, museli byť dobre uvarené, aby bolo mäsko mäkučké.
 Podávali sme ich s ryžou. Potom sa na stoly dávali rezne so šalátom, neskôr sviečková na smotane s doma robenými žltučkými knedľami. Keď sa už čosi popilo, ponúkali sme fašírku s chlebom a kyslou uhorkou. Kto chcel, dostal k nej aj zemiaky. Až potom došiel čas na torty.
 Pamätám si, že niektoré gazdinky si ozdoby na torty brali naspäť domov, aby ich použili ešte raz.
– Ja som si ružičky robila vždy nové! Naučila som ich zhotovovať aj moje dcérky. Modelujeme ich po večeroch z chlebíka a potom ich farbíme potravinárskymi farbami. Aby som nezabudla, ešte v nedeľu sme po svadbe rozdeľovali do košíkov a škatúľ výslužky svadobčanom.
Privítali ste nás v ručníčku na hlave, nosíte ho stále?
– Áno, ručník, sukňa, blúzka alebo košeľa, len vestu som si pre túto parádu zložila, ale bez nej sa doma nepohnem. Deti sa mi smejú a najviac sa smiali, keď som bola pred ôsmimi rokmi prvýkrát v nemocnici, operovali mi žlčník. Varili tam tak mizerne, stále som bola hladná. A dcéry mi hovorili – mama, čo chcete, veď vás operovali! Chvíľu to tu vydržte a potom pôjdete domov.
Vždy som bola dobre stavaná a sťažovala som sa, že mám veľké brucho, ale poviem vám jedno, ak by som nejedla všetko do radu – chleba, masť, jaterničky, klobásky, mäso, zemiaky, kapustu, asi by som tú ťažkú robotu, ktorá na mňa každý deň od malého dievčatka čakala, nezvládla. Ak sa dobre a silno najete, vládzete aj robiť. Aj za to vďačím Pánu Bohu. Že ešte vládzem a môžem byť užitočná.