V Prašníku stavali mlyny aj za peniaze z Ameriky

  • Nezaradené
  • 27. februára 2009, 12:35
  • Autor:Adriana Drahovská

Dedina Prašník, rozložená po kopaniciach Malých Karpát, má vo svojom symbole vodný mlyn. Kedysi tu totiž potok Holeška poháňal až dvadsaťštyri drevených mlynských kolies.


Z mlynov s typickými názvami ako Lajdov, Fajnorov, Podkolesársky, ale aj Dobrovodských, Kopeckých či Bórov, však už múku nemelie ani jeden.
Posledný, najmodernejší, U Mockov, zatvoril svoje brány pred dvomi rokmi. Zaujímavosti o tunajšom mlynárstve nám porozprával Roman Nikodém z Vrbového, ktorý už viac ako desať rokov zhromažďuje materiál o histórii Prašníka. Tvrdí, že tak, ako iní zbierajú známky, on je zberateľom čriepkov dejín a kultúry svojej rodnej obce.

Prvé boli „šroťáky"


„Na kopaniciach sa žilo ťažšie ako v údoliach," začína svoje rozprávanie, „ľudia si museli polia doslova vykopať, vyklčovaťz lesa a úroda nikdy nebola vysoká." V dvadsiatych rokoch minulého storočia preto poodchádzali viacerí chudobní roľníci za prácou do Ameriky. Keď sa vrátili domov, investovali peniaze buď do hospodárstva, alebo do stavby mlyna.
Prvé, staršie sa volali „šroťáky", lebo mleli iba nahrubo. Novšie mlyny už vyrábali všetky druhy múky z pšenice, žita aj jačmeňa. Mlynár Ivan Mocko ako prvý v okolí začal mlieť krupičkovú múku. „Pamätám si z detstva aj na časy, keď gazdovia na vozoch, naložených vrecami, stávali v dvojrade na ceste pred Mockovým mlynom," spomína Nikodém.
Chudobnejší, ktorí nemali vozy, sa dohodli so susedmi, aby im za poplatok alebo časť úrody obilie odviezli. Za mletie sa platilo podobne, peniazmi či múkou. Mlynári v Prašníku vraj boli poväčšine dobrí hospodári a viedli si podrobné účtovníctvo. „Videl som rôzne záznamy a evidencie starých mlynárov, jeden z nich dokonca zapísal aj to, koľko zaplatil za truhlu zomrelému synovi."

Vodu doviedli aj do kopca


 Majitelia mlynov boli často aj šikovní a vynaliezaví remeselníci. Podľa R. Nikodéma pomocou prevodov využívali získanú energiu z vody nielen na pohon mlynských kolies, ale tiež iných strojov, napríklad „rajtára" (čističky obilia), šrotovníka na jablká či píly, neskôr si niektorí vyrábali zapojením dynama vlastnú elektrinu. Kolesá poháňala obvykle takzvaná „stredná voda". Pritekala buď priamo z toku Holešky, alebo cez betónový náhon, ktorým sa odvádzala z potoka a lopatky mlynského kola poháňala dopadajúc do jeho stredu.
Na os vraj používali výhradne drevo z duba a tiež z kmeňa oskoruše, pretože bolo húževnaté a veľmi trvácne. Mlynské kolá neskôr nahradili turbíny, najčastejšie Francisove. „U Fajnorov si mlynár dokázal napríklad vybudovať dômyselné kaskádovité sústavy kanálov, pomocou ktorých sa mu podarilo dostať vodu z potoka hore kopcom," tvrdí prašnícky rodák.
Keď asi pred päťdesiatimi rokmi na Myjave navŕtali zdroj na pitnú vodu, Holeška stratila svoju silu a mlynárčenie začalo upadať. Pri znárodňovaní tie, ktoré ešte pracovali, prevzali roľnícke družstvá či štátne podniky. Niektoré budovy si ich pôvodní či noví majitelia prerobili na chalupy, z ďalších zostali len ruiny a po iných sa doslova zľahla zem. „Keď som chcel zmapovať všetky pozostatky, musel som pri hľadaní niekedy použiť krompáč, aby som našiel aspoň základy," dodáva. Jeden z najkrajších, Školudov mlyn, zatopila priehrada Čerenec.


Štefánikov otec mal v mlyne stoličku


Najviac práce mali mlynári po žatve, ale mleli po celý rok. Obilie sušievali a skladovali gazdovia „na chalupách", a keď gazdinej dochádzala múka na chlieb, odviezli ho na zomletie. V tridsiatych rokoch minulého storočia po dedine chodievali aj takzvaní krajníci, tovariši z celého okolia, ktorí hľadali prácu a cez sezónu pracovali s mlynármi.
V mlynoch sa nepremleli iba tony múky, ale aj množstvo návštevníkov. Niektorí majitelia ich už z diaľky vítali nápismi na fasáde ako „Priateľstvo nadovšetko" alebo „Dobrý priateľ vždy vítaný". „Aj vlastenci Michal Hodža a Jozef Miloslav Hurban sa stretávali v me-ruôsmych rokoch devätnásteho storočia v Zemanskom mlyne U Lajdov. Otec Milana Rastislava Štefánika, Pavol, evanjelický farár z Košarísk mal u nich dokonca svoju stoličku." Mlyn u Bórov zasa poslúžil slovenským filmárom, ktorí investovali aj do jeho sfunkčnenia pri nakrúcaní filmu Kozinský mlyn v máji 1982.
 Jedinečnú mlynársku históriu Prašníka pripomínajú nielen machom obrastené žarnovy a ruiny valcových mlynov, ale aj solídna tehlová stavba na začiatku obce.  Najdlhšie fungujúci mlyn kúpili v roku 1934 dvaja bratia Ivan a Štefan Mockovci. Pracovali v ňom skoro dvadsať rokov, kým ho nemuseli odovzdať štátu. Po reštitúcii v roku 1991 v remesle pokračoval Ivanov syn a vnuk Svetozár. Budovu zrekonštruovali a mleli tu prevažne grahamovú múku. Stroje v Mockovom mlyne utíchli pred dvomi rokmi, keď majiteľ stratil odberateľov a na svoj ďalší osud zatiaľ stále čakajú.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je utorok 16. júla. Meniny má Drahomír, Rút.
  • 16.07.2019, 00:00
  • Dobré ráno, Piešťany! / Spravodajstvo
utorok, 16. júl 2019
Meniny má Drahomír, zajtra Bohuslav