Filip Jánoš: Do Ázie chodím kvôli ľuďom, nie pamiatkam

Je prejavom vďaky i vzájomnej úcty, je to zjednocujúce slovo, ktoré ma napadlo v súvislosti s Áziou," vysvetľoval pri uvedení svojej vernisáže autor fotografií, ktoré vznikli na cestách po Ázii v rokoch 2001-2007. Pezinčan Filip Jánoš je cestovateľ, fotograf, skialpinista, horolezec, pôžitkár a estét v jednej osobe. Inšpirujúce rozprávanie 30-ročného grafického dizajnéra bolo v utorok 10. februára spojené s premietaním diapozitívov.

Indiou kolujú farebné vibrácie
Všetko sa začalo tým, že nebol spokojný so svojou prácou. „Oslovila ma výhodná ponuka ísť do Dillí – tam a späť. Tak som jedného dňa nešiel do práce, ale do Indie," rozpráva Jánoš o svojej dobrodružnej povahe. „India je neuveriteľný chaos, špina, smrad, trúbiace autá." Zažil bežný život bežných Indov.
„Pamiatky ako Tádž Mahal znamenajú pre mňa iba kus kameňa, sú pekné, ale radšej pozorujem život obyčajných ľudí." Indky sú krásne, majú obrovské hlboké oči, ale jeden hendikep – nikdy sa nezadívajú na muža. India predstavuje konzervatívnu spoločnosť, hinduisti sú veľmi ortodoxní. „Snažil som sa fotiť bežný život, je to veľmi chudobná krajina. Bežne vidíte, ako žena žobre s hladným dieťaťom, ale ľudia skôr idú nakŕmiť kravu, pretože je posvätná. "
India má hory, púšte i džungle. V meste Puškar v štáte Radžastan meditujú hinduisti pri západe slnka, na brehu rieky sú gaty (miesta spaľovania mŕtvych), je tu jediný chrám venovaný Brahmovi (stvoriteľovi), jednému z troch najdôležiteších hinduistických bohov, ale Indovia oveľa viac uctievajú Višnu a Šivu, pretože Brahma má už svoju „prácu" za sebou a nezasahuje do života ľudí.
V novembri sa tu za splnu mesiaca koná najväčší ťaví trh na svete. Radžastánci sú pekní, tmaví, vysokí a fúzatí, aj ženy majú jemné páperie pod nosmi. „India je síce rozvinutá krajina, ale ulice vyzerajú stále biedne.
Hoci sú Indovia inteligentní v oblasti výpočtovej techniky a sídlia tu svetovo známi počítačoví magnáti, hospodársky rast je virtuálny, stráca sa v miliardovom dave," prekvapuje Jánoš. To isté sa týka aj Pakistanu, ale „možno práve kvôli islamu, sú Pakistanci solidárni a ochotní vzájomne si pomáhať a to ich drží na vyššej úrovni."
Nepál je divočina
Hlavné mesto Nepálu – Káthmandu má Filip Jánoš veľmi rád. „Keď sa pozriete naň zhora, vidíte veľkú rozťahanú dedinu na zelenej ploche. Komercia sa prebíja všade. Nájdete tu perfektné kníhkupectvá, reštaurácie aj bary žijúce rušným večerným životom. V Nepále platí veľa obmedzení a vládne byrokracia.
Na každom kroku narazíte na budhistické kláštory (stupy), väčšinou umiestnené na kopcoch, s modlitebnými vlajočkami, budhovými očami i výjavmi z jeho života namaľovanými na hodvábne látky, soškami Ganeša, najobľúbenejšieho hinduistického bôžika so sloňou hlavou. Po meste sa potuluje veľa oranžových svätých mužov s dlhými dredmi, ktorí sa meditáciami a fajčením hašišu snažia dostať do stavu šivu.
Vzdajú sa rodiny i majetku, vezmú si palicu a túlajú sa ako žobráci po krajine." V Nepále, ktorý má rozlohu ako bývalé Československo, žije okolo 60-70 etnických skupín a rozprávajú rovnakým množstvom jazykov. „Najväčším problémom od vzniku Nepálu bolo ich zjednotenie. Obyvatelia sú k sebe veľmi tolerantní a počas 400-ročnej histórie Nepálu robili problémy iba komunisti. Je úžasné kráčať po Káthmandu a vidieť okolo seba niekoľko storočí staré artefakty, chrámy, mesto dýcha históriou."
Nepálske hory sú pestré – začínajú v džungli v nadmorskej výške 600 m a končia v 8800 metroch. Človek sa cíti neuveriteľne maličký. „Južným okruhom od Annapurny (8091 m) sa dostanete aj do údolia rieky Kali Gandaki, najhlbšieho údolia na svete. Aj samotná Annapurna má niekoľko vrchov, je to najťažší kopec, je výzvou pre všetkých horolezcov," dodáva Jánoš. Severozápadne od Káthmadu sa na nepálsko-čínskych hraniciach nachádza najvyšší vrch sveta Mount Everest.
V Thajsku kúpite aj fritované kobylky
V roku 2006 navštívil Filip Jánoš juhozápadnú Áziu – Thajsko a Kambodžu. „V Thajsku som si odfotil legendárnu ulicu, na ktorej sa natáčal film Pláž s Leonardom Di Capriom. Vyzerá to tam ako džungľa reštaurácií, barov, kúpiť sa dá všetko: od ob-čianskeho preukazu, kreditnej karty až po fritované kobylky a škorpióny."
Thajčania profitujú z cestovného ruchu. Je to príjemná krajina, len trochu zvalcovaná turizmom, relatívne civilizovaná. „Chýbala mi tam určitá autentickosť," porovnáva Thajsko s ostatnými krajinami. Hlavné mesto Bangkok je obrovské, v permanentných zápchach na križovatkách stojíte desiatky minút, ale aj tam nájdete oázy pokoja.
Krajina je budhistická, s množstvom nádherných kláštorov. Riekou je Bangkok rozdelený na dve časti, na brehu žijú ľudia v chatrčiach postavených na koloch. Tak ako je Nepál postavený na kopcoch, tak je zasa juhovýchodná Ázia „vodným svetom". Thajčanky sú krásne ženy s tmavými vlasmi, len si treba dávať pozor, aby sa zo ženy nevykľul chlap.
Ťažko skúšaná krajina
V Kambodži sa pred 10 rokmi skončila 30-ročná občianska vojna. Komunistický diktátor Pol Pot v roku 1976 dobyl hlavné mesto Phnom Phen a počas jeho trojročnej vlády tam žilo jeho 50-tisíc prisluhovačov. Zrušil peniaze, televíziu, ľudia pracovali v pracovných táboroch, kde produkovali potraviny, ktoré boli hneď vymieňané za zbrane.
Ani susedný komunistický Vietnam sa na to nemohol pozerať, tak v roku 1979 podnikol inváziu do Kambodže, aby Pol Pota zosadil. Bojovalo sa až do 90. rokov, ale keď sa konečne zbavili krvavého diktátora, ešte medzi sebou pár rokov bojovali dve najväčšie parlamentné strany. Kambodža je dnes turistická krajina, na severe je budhistická architektúra stará asi 800 rokov.
„Oproti Thajsku je zaujímavejšia, pozitívnejšia i autentickejšia, nie až taká komerčná." Kolorit mesta je kontrastný aj vďaka silnejúcej mobilnej komunikácii. Predávajú sa žaby i hmyz, Kambodžania zjedia všetko, čo im neutečie. K tienistým stránkam patrí veľa HIV-pozitívnych detí, sirotincov a rozšírená je prostitúcia, možno práve „vďaka" vydobytej slobode.
„Kambodžania, napriek všetkému, čo prežili, boli usmiati." Je to gurmánsky raj lacného a zdravého jedla. Pestujú ovocie a na poliach s horúcim blatom aj ryžu. Kambodža je zelená, s množstvom riek, monzúnové dažde pripomínajú vodopády. Oblečenie je veľmi lacné, známe značky tu šijú na zákazku.
Irán ho každý deň prekvapoval

V iránskom Teheráne vládne na uliciach typický chaos, „prejsť cez cestu bolo priam nemožné, ale pri prechádzaní sa nám autá vyhli. Boli sme prekvapení, že muži chodili vo vypasovaných tričkách s nagélovanými vlasmi a ženy, hlavne v Teheráne, ktorý je veľmi slobodomyseľný, mali síce šatky, ale zaviazané vysoko na temene," opisuje Jánoš krajinu najkvalitnejších pistácií na svete.
Funguje tu medzinárodný obchod, Iránci používajú modernú elektrotechniku, zabávajú sa tak ako Európania, cez satelit chytajú z Dubaja televízne stanice s populárnou arabskou i americkou hudbou. Napriek tomu tam nevypukne žiadna revolúcia. Žije tu veľa mladých ľudí, ktorí sú si vedomí toho, že môžu žiť moderne. Vyše 80 percent obyvateľov tvoria mladí ľudia, ktorí majú zabezpečené kvalitné vysoké školstvo.
„Čím viac sme išli na východ, tým bola kultúra konzervatívnejšia. Zahalené ženy majú ťažký život a mladé dievčatá sa prispôsobujú. Aj keď sme prežili príjemné stretnutia, bola tu cítiť ťažoba režimu." Iránci sú civilizovaní a na rozdiel od Pakistancov chodia do hôr na turistiku, piknikujú. Úroveň krajiny sa dá odhadnúť aj na základe voľnočasových aktivít.
„Irán je bývalé centrum vyspelej Perzskej ríše, ktorý určoval rozvojový trend a bol na vrchole vtedajších civilizácií. Krajina perzských kobercov žije z čierneho zlata, má však veľké ekonomické problémy a vysokú infláciu. Situácia pripomína zle riadený socializmus, a keďže ceny ropy a plynu klesajú, problémy sa ešte prehĺbia," opisuje Jánoš súčasný stav. Veľa investujú do armády – podporou palestínskych hnutí Hisbollah a Hamas sa netaja.
Pôvodné domy Iráncov boli postavené z hliny, piesku a slamy. Mešity sú príjemným miestom na oddych od páľavy a marazmu na uliciach. Predtým, ako Arabi dobyli Perzskú ríšu, a nanútili krajine islam, bol pôvodným náboženstvom zoroastrianizmus. Dnes tu po Zoroastriáncoch zostali len vyľudnené dediny.
Fascinujúci Pakistan
„Západný Pakistan je konzervatívny, ale napríklad mesto Lahore pri indických hraniciach bolo úplne iné. Keďže bol ramadán, večer po zotmení sa tu dalo v mnohých reštauráciách najesť do prasknutia." Obľúbené je baranie mäso. V Lahore zažil Jánoš aj typický dopravný folklór – autobus nemá cestovný poriadok, zastane kdekoľvek, stačí zamávať.
V Pakistane kontroluje štátnu ekonomiku 12 najbohatších rodín, ktoré majú 99 percent financií v banke. Sú tu veľké rozdiely medzi najchudobnejšími a najbohatšími. Rodina zavraždenej premiérky Bénazír Bhuttovej vlastní obrovské zábavné parky a ZOO len pre vlastnú potrebu. Nájdete tu veľké kontrasty – oslík ako súčasť dopravy i umelecky detailne pomaľované autobusy.
V Pakistane žije veľa afgánskych utečencov. Medzi Jánošove najkrajšie zážitky z Pakistanu patrí cesta do mesta Gilgit (v severnej Indii), okolo rieky Indus, pod Nanga Parbat (8125 m), čo bola nebezpečná a dlhá 500-kilometrová trasa. Na tomto mieste sa nachádza hranica medzi indickou a ázijskou tektonickou doskou.
„Podnikli sme trek k najvyššie položenému jazeru v Pakistane, kde sme stretli len miestnych obyvateľov a osamotené jaky. Začínala jeseň a bolo takmer po sezóne. Nijakí turisti, všade okolo 6-7-tisícové kopce, ľadovce a úžasná scenéria. Oslíky perfektne ovládajú cestu medzi skalami. Táborili sme uprostred divokej prírody…" ukončil Jánoš svoje rozprávanie o určite nie poslednej výprave do Ázie.