Vlado Dzurilla bol naším idolom
O osobnosti brankára Vlada Dzurillu sme sa porozprávali s gólmanom Alexejom Rymarenkom, ktorý v 80. a 90. rokoch chytával za Piešťany a ešte aj dnes si dva-trikrát za týždeň oblieka brankársky výstroj. Naposledy zažiaril na Turnaji o pohár Piešťanského týždňa v drese Domossu, ktorému vychytal víťazstvo a odniesol si trofej pre najlepšieho brankára.
Čo pre vás znamená meno Vlado Dzurilla?
– V československom hokeji je to pojem. Bol brankárom výnimočných kvalít a mne imponuje jeho cesta na vrchol. Celý svoj hokejový život bol verný jednému klubu, aj keď musel odísť do Zetor u Brno. Dokázal sa vrátiť na hokejový Olymp dvakrát, a to v čase, keď ho „doma" vlastne odpísali.
Kedy ste Dzurillu zaregistrovali ako brankára?
– Asi každý sa ako dieťa preháňal na ulici s hokejkou a tenisovou loptičkou. Ja som nebol výnimkou, ibaže som sa akosi automaticky staval do brány. Meno Vlada Dzurillu už vtedy rezonovalo medzi nami, no po ulici sa naháňali aj Šťastný, Nedomanský, Hull či Esposito. Určite bol pre mňa spolu s Vladislavom Treťjakom vzorom.
Obdivovali ste ho?
– Pravdaže. Bol to predsa jeden z našich hokejových idolov. Nezabudnuteľný je jeho zápas na Kanadskom pohári v roku 1976. ČSSR vtedy porazilo Kanadu 1:0 práve vďaka jeho fenomenálnym zákrokom.
Prečo bol Dzurilla dobrým brankárom? V čom boli jeho prednosti?
– Svojím prístupom k príprave i k zápasom. Vladimír Dzurilla mal vynikajúci postreh, výbornú lapačku, vedel vynikajúco „čítať" hru a dokázal byť bohorovne pokojný, čo je pre brankára nesmierna devíza. Určite mu v zlepšovaní kvalít dopomohli aj doplnkové športy, ktoré robil.
Mal osobitý štýl chytania?
– Každý brankár má ten „svoj". Povestná bola jeho lapačka, čo aj veľmi využíval v taktike hry. Faktom ale je, že štýly sa menia s vývojom hokeja. Za „mojich čias" sa učilo chytať v stoji, dnes je spôsob úplne opačný, brankári chytajú „na kolenách". Hokej sa zrýchľuje a tomu sa prispôsobuje aj hra brankára.
Kedysi bolo výnimkou, aby sa brankár vzdialil z bránkoviska. Dnes už dávajú aj góly a sú platným šiestym hráčom. Žiaľ, mladí brankári chcú napodobňovať svoje vzory a neuvedomujú si, že to nie je vždy možné, lámu tak svoju vlastnú prirodzenosť, a teda aj ten „svoj" štýl. Najviac je to vidieť, keď sa mladý brankár vráti z brankárskeho kempu.
Bol by Dzurilla aj dnes dobrým hokejovým brankárom?
– Určite áno, i keď sa chytá úplne iným štýlom. Základ brankárskeho umenia, napr. postreh, kondícia, „čítanie" súpera a hry, sa nemení. Z trénerského hľadiska je určite dôležité pre výber brankára, aby spĺňal určité konkrétne požiadavky.
Nikoho nemožno nútiť, aby sa postavil do brány. Určite je dôležitá psychická odolnosť, telesná zdatnosť, zmysel pre zodpovednosť, nebojácnosť. Každý brankár sa vyvíja a zdokonaľuje až do konca kariéry.
Sú výborní brankári s talentom „od Boha" a sú takí, ktorí si to „vydreli". Ale podstata musí v brankárovi byť. Dzurilla tie podmienky spĺňal, inak by nedosiahol to, čo dosiahol.
