Octávia Prokopiusová: Odišli sme za slobodou a vierou

  • Nezaradené
  • 12. februára 2009, 13:18
  • Autor:Michal Petruška

Octávia Prokopiusová je iná ako predchádzajúci hrdinovia nášho seriálu Piešťanskí emigranti. Z Piešťan totiž neemigrovala, skôr sa dá povedať, že sa do nich vrátila a na Vážskej ulici našla svoj nový domov.

Pochádza z Novej Bane a po štúdiu v Kremnici odišla na vysokú pedagogickú školu do Bratislavy. Tu spoznala aj svojho manžela a začala vyučovať na miestnej elektrotechnike. V roku 1976 však spolu emigrovali. Druhým domovom sa im na 20 rokov stalo Švédsko. Po páde komunizmu sa však rozhodli vrátiť. A pred Bratislavou uprednostnili Piešťany.
Prečo ste sa na jeseň 1976 rozhodli odísť z Československa?
– Odišli sme preto, lebo sme chceli žiť a vychovávať naše deti v slobode a pravde. Ťažko sa nám znášalo žiť v klamstve, lži a pretvárke. Spravili sme tak, hoci sme si v roku 1968 hovorili, že nemôžeme predsa všetci odísť. Bezprostredným impulzom bol šok, ktorý som zažila na jednej svätej omši.
Do kostola sme chodili len večer, raz ku mne pristúpil miništrant vyberajúci dary do „zvončeka". Spoznala som v ňom svojho študenta a on spoznal mňa. Veľmi sa zľakol. Ja som sa bála jeho, on mňa. Myslela som si, že ma nasledujúci deň vyhodia. Vysvitlo však, že je tiež úprimne veriaci a zostalo to medzi nami. Nemohla som sa však cez to preniesť.

Rozhodnutie ste teda spravili na základe tejto jednej skúsenosti?
– Boli aj iné, rovnako nepríjemné a ťažké. Manžel mal žiaka jehovistu, ktorý nechcel nikdy vstať počas hymny. Zavolali si ho na vedenie školy, že ho okamžite vyhodia, ak to nenahlási. On to odmietol, tak si zavolali otca. Aj ten povedal, že jeho dieťa nikdy nebude stáť pri hymne otrokára, ani keď ho vyhodia vo štvrtom ročníku, a to ako najlepšieho žiaka.
Alebo keď deti mali ísť na sväté prijímanie, v škole sa ich pýtali, kto chodí do kostola. Nášmu malému Patrikovi sme povedali, že nesmie povedať. No ale keď sa učiteľka spýtala, kto má také pekné šaty určené len do kostolíka, tak sa prihlásil ako prvý. Takúto fintu použili. Potom ma zavolali a ja som sa rozklepala a hovorím si – to je koniec.


A bol to teda koniec?
– Povedala som mužovi: „Tonko, aj keď budeš kanály kopať, ja tu už nevydržím. Veď je hrozné, aby sme takto deti krivili a učili ich klamať." Cítila som to ako strašný útlak, že deti budú vyrastať s ohnutým chrbtom.
Rozhodli sme sa teda odísť. Muž mi povedal, že keď to chcem, tak ideme a budeme bojovať. Prišli sme tam ako chudáci,
hoci tu sme sa mali ekonomicky dobre. Manžel totiž okrem vyučovania robil aj súdneho znalca.
Ako ste sa rozhodovali kam ísť?
– Muž bol od začiatku za Švédsko. Zvykol totiž už predtým chodievať cez prázdniny pomáhať do Švédska ako šofér. Už to tam poznal a strašne sa mu páčil ten pokoj. Zavážil tiež fakt, že je to ďaleko od Československa. Najdôležitejšie však bolo, že naše deti budú vyrastať v slobode.


A ako sa vám podarilo odísť z ČSSR?
– Normálne sme si kúpili zájazd do Juhoslávie, cestu sme však mali vybavenú až do Švédska. Napriek tomu to bol stres a v Maďarsku som sa aj zosypala a museli mi zavolať lekára. Nemohla som to vydržať, bolo to hrozné. Nakoniec sme sa cez Rakúsko dostali do Nemecka a do Švédska. Išli sme autom spolu so synmi.
Všetko ste nechali tu?
– Všetko zostalo v Bratislave, zobrali sme len pasy a nejaké československé peniaze. Išli sme ako na normálnu dovolenku. Muž bol zdravý, schopný, povedal, ja vás uživím, budem bojovať so všetkým. A nebolo to veru ľahké ani v Švédsku, najmä začiatky.


Rodičom ste povedali, že odchádzate?
– Rodičov som už nemala. Muž však mal otca, sestry, rozvetvenú rodinu. Nikto o tom nevedel. Ja som len svojej najlepšej kamarátke povedala, že ak jej v telefóne poviem, kvety treba polievať, tak ostávame vonku, ak jej poviem, že netreba, tak prídeme späť. Tak sme sa dohodli.
Rodina, ktorá zostala v ČSSR, mala problémy po vašom odchode?
– Vyšetrovali tú moju kamarátku. Mužova rodina bola veľmi dlho nahnevaná, ale potom emigroval aj švagrov syn. Postihnutí boli však všetci asi najmä výsluchmi.
Ako ste sa vo Švédsku prebíjali? Museli ste aj manuálne pracovať? Neboli ste predsa už najmladšia…
– Zo začiatku som aj vysávala v obchodnom dome alebo umývala riad. Bolo to veľmi ťažké, lebo sme boli obidvaja pedagógovia a ťažko je učiť akýkoľvek predmet v cudzom jazyku. Začínali sme teda úplne od začiatku.

Švédi, oni sú v tomto takí staromódni, žiadajú, aby ste všetky skúšky robili po švédsky. Jazykový kurz sme si robili v Uppsale, to je univerzitné mesto v strednom Švédsku, no potom sme išli bližšie k hraniciam, k Európe. Ja som si vždy myslela, že sa raz vrátime domov, tak sme išli do Malmö.

Bolo ťažké naučiť sa po švédsky?
– Pre mňa nie, som jazykovo zdatná. Pre manžela to bolo ťažšie. Ale on zas ako strojár nepotreboval tak ten jazyk. Švédština má veľa samohlások, ktoré slovenčina nemá, napríklad ö, ü, á ako v maďarčine. Komplikovaná je tiež stavba vety.
Majú len dva pády a čím je v jazyku menej gramatiky, tým je náročnejší. Keď je veľa gramatiky, tak sa zo začiatku síce ťažšie nový jazyk učíte, no potom vám to už ide veľmi dobre.
Ako ste si našli prácu?
– Pán Boh mi pomohol. Na začiatku sme si spravili rôzne kurzy, no aj napriek tomu bolo problémom nájsť poriadnu prácu. Keď som si hľadala prácu cez telefón, tam sa totiž všetko vybavuje telefonicky, jeden pán mi povedal, že síce nemá voľné miesto, ale že moje údaje ho zaujali a chce sa so mnou stretnúť osobne.
Bol vedúcim mimoškolskej činnosti a povedal, že deti potrebujú také mäkké slovanské typy vychovávateliek. Zamestnal ma skúšobne na mesiac. Nakoniec bol spokojný, aj deti si ma obľúbili, najmä juhoslovanské a poľské, ktorých tam bolo veľa.


Čo robil manžel?
– Najprv robil obyčajného robotníka v automobilovej dielni. Môj šéf však chcel spoznať aj jeho, nakoniec sa stali priateľmi na život a na smrť. Muža zamestnal, aby sa venoval chlapcom na škole. Založil krúžok opravy bicyklov, motocyklov a také technické veci.
Tých chlapcov strhol a zaujal, takže dostal prácu aj on. Bol veriaci – evanjelik, neskôr nás pozval aj do spoločenstva a stali sme sa osobnými priateľmi.
Koľko ste tam pracovali?
– Robila som v „družine" asi dva-tri roky. Potom som už učila na škole. Pomáhala som aj pri vyučovaní švédštiny, aby slovanské deti lepšie rozumeli, tak som im aj prekladala, povedzme ruským deťom, srbským, chorvátskym.
Manžel sa dostal na technickú školu, kde učil matematiku. Okrem detí sme učili aj dospelých. Veľmi veľa ľudí tam bolo z Čile, z arabsky hovoriacich krajín, z Grécka. Nakoľko vo Švédsku má každý právo učiť sa svoj rodný jazyk, jednu až dve vyučovacie hodiny týždenne, tak som učila aj slovenčinu deti, ktorých matka alebo otec boli zo Slovenska.

Švédi sú vraj chladní, rezervovaní, je to tak?

– Poviem vám príbeh: Jedna kolegyňa na škole bola v druhom stave. Pýtala som sa kolegýň, kedy bude rodiť. Ony mi vravia, že nevedia, nech sa jej spýtam sama. Tak som sa s ňou pozhovárala, povypytovala. V ktorom mesiaci si? Ona hovorí, v ôsmom.
Tak som im to povedala a druhýkrát, keď som prišla, ony celé šťastné… Predstavte si, báli sa jej opýtať. Vysvetlili mi, že keď sa jej ja opýtam, aj ona má už právo pýtať sa mňa na môj súkromný život. Majú také pravidlo – ja sa nezaujímam o teba, ty sa nezaujímaj o mňa… Aj preto tam našincom chýba také ľudské „poklebetenie" si.
Pracovali ste v škole až do dôchodku?
– Nie, tam sa ide do dôchodku veľmi neskoro, teraz až vo veku 67 rokov. My sme išli preč skôr, hoci s veľkou finančnou stratou. Padol komunizmus, a keď sa situácia začala uvoľňovať, chcela som sa pozrieť domov.
Muž sa nechcel vrátiť, aj sa bál, že nás zavrú. Stále totiž platili rozsudky, on dostal päť a ja triapol roka v prípade návratu. Prvýkrát sme sa vrátila v roku 1990. Potom sme raz za čas chodili do Bratislavy na návštevu.

Ako ste objavili Piešťany?
– Pani doktorka, ktorej deti som učila vo Švédsku slovenčinu, sa ma spýtala: „Keď chodíte do Československa, boli ste už v Piešťanoch?" Dala nám kontakt, aby sme tam zašli. Tak sme si v roku 1993 na jeseň vybavili týždňovú dovolenku a ubytovali sa v hoteli Jalta. Muž povedal, čo sa tu bude týždeň nudiť, príde až neskôr za mnou, začal totiž na Záhorí stavať chatu.
Ja som sa ráno zobudila, pozrela von oknom, to ešte nebola pešia zóna tak pekne vydláždená, a všade vidím behať bicykle. Hovorím si, tu je to skoro ako vo Švédsku, tu by bolo príjemné žiť. Lepšie ako v Bratislave… Keď muž prišiel, tak mu hovorím, vieš čo, Tonko, tu budeme bývať.
Ako reagoval? Súhlasil bez výhrad?
– On mi hovorí, prosím ťa, čo si sa zbláznila? Veď tu nikoho nemáme, čo také malé mestečko, veď my sme „Bratislaváci". Ale keď videl, že mne sa tu naozaj páči, povedal, nech si tu nájdem nejaký byt alebo dom… A ja som sa chytila. Začala som hľadať niekoho, kto by predal dom. Vtedy však nechcel nikto nič predať…
Tieto Piešťany, to bicyklovanie, príroda, všetko mi veľmi pripomínalo Švédsko a nechcelo sa mi žiť v Bratislave. Nakoniec som vďaka neuveriteľnej náhode našla ľudí, ktorí predávali byt na sídlisku Adama Trajana. Dohodli sme s nimi a muž sa po dovolenke ešte vrátil s hotovosťou a byt kúpil. Neskôr sme potom našli toto miesto na Vážskej ulici, kde sme sa presťahovali.
Hneď po kúpe bytu ste tu teda nezostali žiť…

– Veru nie, to sme ešte pracovali vo Švédsku. Chodili sme sem najmä v lete.
A ako sa to skončilo s chatou na Záhorí? Dokončili ste ju?
– Práve sme ju predali. Načo nám je? Tu je tak pekne. Ani v Bratislave nemáme byt. Celá rodina sa zídeme v Piešťanoch, mladí sa idú vykúpať, sadneme si do Esplanade na kávičku…
Čo sa vám v Piešťanoch najviac páči?
– Piešťany sa mi páčia celé. Bicyklujem stále, niekto možno zalamuje rukami. Som však na to naučená, vo Švédsku až do obchodu vojdete na bicykli. Zabrzdíte tesne pred pultom.
Chýba vám niečo?
– Nič mi nechýba. Piešťany sú veľmi pekné. My sme tu veľmi šťastní. Toto je typické švédske mesto, pre dôchodcov. Čo máme robiť v Bratislave, veď tam zbytočne zavadziame ako penzisti. Tam je im ťažko, všade sa musia pretláčať. Mám teóriu zo Švédska, že je správne, keď ľudia nie sú viazaní deťmi, koreňmi či domom.
Radšej nech idú na menej frekventovanejšie miesto. Božia ruka nás viedla a miesto Bratislavy sme sa ocitli tu. Muž sa nakoniec s tým stotožnil. Každý deň ďakujem Pánu Bohu, keď sa dívam z balkóna, že môžeme prežívať našu starobu takto krásne. Hlavne, aby nám slúžilo zdravie a nestratili sme radosť zo života.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je štvrtok 29. septembra. Meniny má Michal, Michaela.
  • 28.09.2022, 23:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
Vpredu aj vzadu hasičské autá a medzi nimi pestrý pelotón cyklistov. Na dvojkolesové tátoše nasadli v rámci nesúťažnej disciplíny BOVO…
  • 28.09.2022, 23:02
  • Kultúra a spoločnosť / Región
štvrtok, 29. septembra 2022
Meniny má Michal, Michaela, zajtra Jarolím