Fínky ohrieval pod sukňou lampáš
Fíni, podobne ako Slováci boli vždy vynaliezaví. Ak sa potrebovali ohriať zvonka, išli do sauny. Ak zatúžili po teple aj zvnútra, dali si fínsku vodku a ak im ani to nestačilo, pritúlili sa počas fujavice na saniach k svojej žene, ktorá si pod sukne vložila kovový lampášik so sviečkou.
Ohrieval ju aj na lavici v studenom kostole. Ak by ste sa aj vy túžili ohriať, zájdite do Piešťanského informačného centra na Pribinovu ulicu, kde je v týchto dňoch sprístupnená výstava o súčasnom fínskom dizajne a remesle. Nájdete na nej aj spomínané lampy v modernom prevedení. Výstava má názov Taito Fínsko a v našom meste ju reinštalovalo Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Piešťany sú jej posledným, šiestym slovenským zastavením.
Technikou splsťovania robili aj jurty
Výstavou nás sprevádzala hlavná výtvarníčka ÚĽUV-u, Janka Menkynová z Bratislavy: „Taito – to je v preklade zručnosť.“ Aj preto Fíni takto pomenovali organizáciu, ktorá združuje 22 satelitných združení, ktoré mapujú ľudovú kultúru a umenie v tejto severskej krajine. V Piešťanoch vystavuje svoje diela vyše tridsať autorov. Inšpirovali sa pôvodnou ľudovou tvorbou. Na stenách i na bielych, akoby práve nasnežených pokrčených papieroch visia i ležia tkané textilné koberce, ktorých história siaha až do 16. storočia. „Už vtedy Fíni na šľachtických dvoroch a na farách používali tkané koberce s vyväzovaným vlasom. Vešali si ich na stenu kvôli izolácii, ale používali ich aj ako prikrývky. Na seba si ich ukladali vlasom odspodu, aby lepšie hriali a uchovali teplo. Volali ich rýji, nám Slovákom sa to ťažko vyslovuje“ vysvetľuje J. Menkynová.
O kúsok ďalej sa môžete pokochať na drôtených košíkoch vypletaných splsťovanou vlnou, ale aj šperkoch, či súčasných dámskych odevoch inšpirovaných technikou splsťovania. „Ak sa pozriete mikroskopom na ovčie rúno, vlákno nie je hladké, ale má ostne. Ak ho chceme splstiť– napoly spracované ovčie rúno trieme vodou a kockami mydla, až sa vlákienka jedno o druhé zachytia a našuchoria. Túto techniku používali nielen Fíni, ale aj Maďari a všetky ugrofínske národy, ktoré prišli z východnej Ázie, kde sa takýmto spôsobom robili jurty. Fíni si techniku splsťovania veľmi ctia , zachovávajú a prenášajú do súčasnej úžitkovej podoby.“
Na kobercoch aj krstili
O kúsok ďalej môžeme rukou pohladiť celo vyväzované rýji s názvom Ráno života. Podobné koberce sa vo Fínsku dedili z pokolenia na pokolenie, slúžili krstným rodičom pri krste dieťaťa. Slovenskú paralelu takéhoto koberca nájdeme v kútnych plachtách. Aj tie sa dedili, ženy ich tkali doma. Boli bielučké, čipkované, vyšívané a oddeľovali rodičku v šestonedelí aj jej dieťatko od ostatnej rodiny v dome.
Dózy zo šáchoria aj kosula kostula
Na bielom podstavci v „picku“ vás isto upútajú ružové dievčenské kapce, o kúsok ďalej zaujmú figuríny s dlhými korálmi zo skla. Mužov upúta strieborný šperk – napodobenina psieho pichľavého obojka, ktorými bačovia chránili štvornohých strážcov oviec pred hladnými severskými vlkmi. Obdivovať môžete obrovskú misu vyrobenú z jediného kusa brezového dreva, či menšie misky, taniere a vázy, ale aj dózy zo šáchoria a ľubové koše z brezových lupkov. Aj tie sú svetlé, ako drevo brezy. Fínske výrobky sa nápadne podobajú slovenským. Nielen koberce, lubové i drôtené koše, misky, ale košele majú podobný strih ako naše haleny.
„Tento exponát sa volá kosula kostula. Ja som si ho preložila ako košeľa do kostola. Zaujímavý je jeho strih. Naši predkovia si všetko museli urobiť sami. Dopestovať ľan, natkať plátno, urobiť súkno. Je logické, že si veľmi ctili materiály, preto nechceli žiaden odpad. Keď som v Ústredí ľudovej umeleckej výroby navrhovala odevy, naštudovala som si pôvodný strih slovenskej haleny. A keď som to vyskladala na plochu, zistila som, že tam nebol žiaden odpad. A podobným spôsobom sú riešené aj kosule kostule,“ dodáva J. Menkynová.
