Blog Kamila Fana: Slovenské Vianoce, alebo šabľový tanec
Nemám nič proti Vianociam, ako by sa mohlo zdať, a dokonca sa mi páči aj ich atmosféra, ktorú si ešte stále dokážem užiť. Jediná vec, ktorá mi už roky lezie na nervy je to, že sú zatvorené všetky podniky a keďže ja doma neobsedím, každý rok musím sondovať po známych, či náhodou nevedia, kto má na Vianoce otvorené.
Ale k veci. Vianoce sú bohužiaľ aj sviatky obžerstva a tento národný koníček zanecháva nepríjemné stopy na chodníkoch, autobusových zastávkach, lavičkách a podobných elementoch slúžiacim na celkom iný účel.
Počas prechádzky mestom od Kruhovky po Pioniersky dom a naspäť, sa mi podarilo skoro stúpiť do deviatich šabieľ*, čo by myslím ocenili aj v Guinesovej knihe rekordov.
Nuž čo, Slováci sa vždy radi vystatovali podobnými hrdinstvami a ako dôkaz uvediem „sqosty“ z dvoch slovenských ľudových piesní: „čo sme si, to sme si, j@bnim@ si…“, alebo: „keď si dala baranovi daj aj mne…“, no kto normálny by preberal babu baranovi – Slovák.
Nedá mi nespomenúť, že aj Angličan. Videl som jeden film, ktorého názov si nepamätám a v tom filme sa lekár zamiloval do ovečky. Rozdiel je v tom, že to bola láska a bol to iba film.
Zároveň ma napadá aj film od J. Jarmuscha Noc na zemi, v ktorom Roberto Benigni ako taxikár v akcii, rozpráva s úžasným temperamentom svoj príbeh o fyzickej láske ku kozičke. Rozpráva ju kňazovi a toho z toho trafí šľak.
––––– (ROZPAČITOSŤ) ––––-
…tak teraz neviem, vyzerá to tak, že sme celkom normálni.
*šabľa = tyčka, vracanica, grcanica, vejár, kosa, zvratky apod.)
PS:PF
