Blog Natálie Buckovej: Ako tento rok (ne)prišli Vianoce (bo sa takmer nevošli do diára)

  • Nezaradené
  • 29. decembra 2008, 08:52
  • Autor:Natália Bucková
Martin Cifra

Vraj: „kto nič nerobí, nič nepokazí“. V duchu tohto hesla som sa v posledných mesiacoch snažila rozmilióntiť vlastnú fyzickú schránku a prekonať všetky zákony, ktoré nás nútia byť v rovnakom čase na rovnakom mieste. Podarilo sa a nakoniec som sa stretla až na sviatok narodenia Krista Pána.

Ešteže on má jasno v termínoch. Na dvadsiateho piateho sa našťastie aj čas a priestor dohodli, že si konečne spolu dajú vianočného kapra a ja (ne)pokojne píšem svoj úvodný blog.
Čas si zväčša stvára čo chce a keď náhodou začína byť bezmocný, zavolá si na pomoc klientov môjho zamestnávateľa. Aj preto mi tento rok zabránil v niekoľkých stretnutiach, ktoré sa nezvratne a zároveň bolestne skotúľali do večnosti.
Pár dní pred Vianocami dal život opäť pocítiť, že jeho zmysel nie je v termínoch outlookového kalendára a financovaní developerských projektov (nech mi všetci developeri odpustia). Ktosi z tých, dávajúcich pozor, aby sa z nás nestali úplné zvery, sa rozhodol vziať životy dvom mladým krásnym chlapcom, plným energie, múdrosti, lásky a chuti do života. Dva dni pred Vianocami takto prozreteľnosť zdvihla svoj prst naozaj veľmi výstražne.
Keby som mohla, pri pohľade na ich rodiny jej bez mihnutia oka dám do držky a ani minútu nezaváham koledovať si o nechutné znovuzrodenie niekde v pustých končinách tohto sveta. Možno tiež Albertovi zomrel blízky človek pred tým, ako uchopil relativitu času a uvedomil si dôležitosť pozície pozorovateľa pri vnímaní jeho plynulého toku.
Najpozornejším a najcitlivejším pozorovateľom sa teraz bez vlastnej vôle stala matka, ktorej bolo súdené byť svedkom smrti vlastného dieťaťa. Čas zastal. Keby sa dal o kúsok popostrčiť, ona urobí čokoľvek, aby sa ručička času o minútu zastavila trebárs až na roku 2080. A všetci tí, ktorí sú pri nej, s radosťou o tú istú minútu zostarnú a rozpadnú sa na prach. Možné to však nie je.
Strážcovia času sú nemilosrdní a nikomu nedovolia posunúť ho bez ich láskavého dovolenia. Nezostáva iné, len ticho civieť na obyčajnú ľudskú bolesť. Ani On sám, ten, ktorý je, bol a bude pre každý národ na svete nad týmto všetkým, nemá v tej chvíli moc zmierniť prázdnotu. Ktovie, či si to chce vziať na triko svojej všemohúcnosti.
Zázraky blednú na stránkach náboženských kníh a On naďalej mlčí. Snáď to celé iba spustil na začiatku a nás nechal, aby sme boli strojcami vlastných osudov. Nikomu však nepovedal, koľko je na ich zostrojenie potrebného času. Možno jeden život, možno tisícročia, možno jeden svetelný rok a možno celá večnosť.
Do nej sa čas skrútil okolo hmoty zviazanej žiaľom smútiacich ľudí. Večnosť sa vznášala nad jedným veľmi smutným večerom, kedy blízka rodina aj náhodní kamaráti spomínali na dvoch skvelých chlapcov, ktorí vo svojej vášni na okamih pozabudli dávať pozor na svoje mladé životy.
No Vianoce aj tak prišli. Boli už vytlačené v diároch vydaných ešte v minulom roku. Nedali sa vymazať, kapre oživiť a vianočné darčeky vrátiť do obchodov nenažraným obchodníkom. Všetko okolo ďalej zostalo, akoby sa nič nedialo. Všetko, okrem uhla pohľadu najbližšieho pozostalého pozorovateľa.

0 Shares

Najnovšie správy

Predmetom rekonštrukcie strechy piešťanského zimného štadiónu je demontáž pôvodnej strešnej fólie, montáž novej hydroizolačnej PVC fólie, demontáž a montáž strešného…
  • 04.10.2022, 09:48
  • Piešťany / Spravodajstvo
utorok, 4. októbra 2022
Meniny má František, zajtra Viera