Milan Rúfus: byť prostý nie je ľahké
Meno básnika, esejistu, prekladateľa, literárneho historika a vysokoškolského pedagóga Milana Rúfusa (1928) predstavuje už nezmazateľnú stopu v dejinách slovenskej literatúry.
Rodák z Liptova oslávil 10. decembra 80. narodeniny a pri tejto príležitosti prišli o jedinečnosti jeho tvorby do piešťanského Kursalonu porozprávať poslovia a recitárori z Klubu slovenskej kultúry v Prahe Viera Kučerová a Martin Matejka.
Mladým poslucháčom piešťanských škôl tak ponúkli prierez bohatou tvorbou pre deti i dospelých. Rúfusove básne sú pre náročného, kontemplatívneho čitateľa, čo ale nič nemení na fakte, že sa tento autor stal obľúbeným a jeho knižky na preplnenom knižnom trhu nesú pečať kvalitnej značky.
Na svedomí má už viac ako 30 zbierok básní, nerátajúc jeho preklady a zbierky esejí, pričom posledná má názov Vernosť (2007). Básne, preložené do trinástich jazykov, sú svedectvá dýchajúce múdrosťou i vnútornou slobodou.
Rúfus však stále zostáva skromným: „Kto príliš má, ten potom nevie, čo má." Písanie je preňho nevyhnutnosťou, „každé slovo je tajomstvo, len ho treba nájsť," myslí si majster veršov, trikrát navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru. Jeho básne neraz nesú prorockú esenciu: „Poďakujme zato, čo sa stalo, vďační za to, čo sa nestalo. Čo je srdcu veľa a čo málo? Ak je stálou iba nestálosť."
Hoci Rúfus celý život prežil v meste, jeho básne sa viažu na dedinské prostredie a jeho archetypálny svet. Hovorí o minulosti, ľudských istotách, prírode, pôde, matke, o Bohu. Básne nesú aj tragický pocit zo života, napätie medzi nehostinným svetom a domovom. Hovorí o hodnotách, ktoré v súčasnom svete nenachádza. „Primálo je tu svetlých dní. A ktoré sú, tie pália."
Je to jeho odpoveď na neautentický svet: „Stále menej viem čítať to, čo žijem." Prihovára sa z výšky kazateľnice či katedry i z hĺbky srdca. „Všetko raz vietor odvanie. Ale ten obraz detinsky božej ríše naveky vo mne ostane." Rúfus vstúpil do literatúry ako zrelý autor.
Permanentne prehlbuje kresťanské a sociálne cítenie: „Cudzia slza svieti z mojich piesní. Cudzia rana horí z mojich úst." Existenciálne básne dýchajú pokorou voči čistým hodnotám. „Nemyslím si, že som lepší než tí druhí, keď nahmatávam triezvym slovom svet". Nemieni sa páčiť ani očarúvať, je to básnik prichádzajúci s pravdou.
Pravda je „rozprávková víla, ktorá nám večne uniká" píše v básni Verš v debutovej zbierke Až dozrieme (1956). Už v začiatkoch svojej tvorby si Rúfus držal odstup od „dobových tancov", odmietal robiť ústupky učesaným politickým požiadavkám a necítil potrebu byť moderným: „Všetko je navždy o tom istom. A navždy o inom."
Je starou známou pravdou, že súčasná literatúra má už len úzky okruh svojich nadšencov, práve preto organizátori vyzvali mladých ľudí, aby siahli po knihách tohto duchom stále sviežeho básnika. Budú ich slová vypočuté?
