Hasič Jozef Haraga: Poslednú službu mám na Silvestra!

Prečo ste sa stali práve hasičom?
– Bola to náhoda. S kamarátom sme chodili po rôznych montážach a raz sme tak rozmýšľali, čo ďalej? Napadlo ho – čo tak stať sa hasičom? Slovo dalo slovo a už 25 rokov cestujem každý tretí deň z Trnavy do Piešťan. Z brány našej hasičskej stanice som za zvuku sirén vychádzal k stovkám prípadov. Mojimi rukami prešli tisícky hektolitrov vody. S kolegami som uchránil miliónové hodnoty, a hlavne, čo je najdôležitejšie, ľudské životy.
Je to obyčajný chlap, akých máme na Slovensku tisíce. No nie každý vie vo chvíľach, keď ide o život človeka, zachovať chladnú hlavu a rozhodnúť sa správne. Dvadsaťpäť rokov služby mu prešlo rýchlejšie ako voda, ktorá sa počas povodne v roku 1997 valila dolu Váhom. Bola to jeho najťažšia služba. A ďalšia, ťažká, ho čaká o pár dní. Náročná bude preto, že je posledná… Jozef totiž odchádza do výsluhového dôchodku. Myslím si, že sa mu príliš nechce…
Ako si spomínate na svoj prvý deň služby?
– Práve sa robila strecha a prerábali garáže. Takže som sa chytil lopaty a odvtedy som tu. Dalo by sa povedať, že sa zo mňa stalo dievča pre všetko, prešiel som od strojníka, cez technika, hasiča až k šéfovi odborov. Keď som pred 25 rokmi nastúpil, v Piešťanoch bolo osem hasičov. So mnou nastúpil aj Laco Ondrejka, ktorý o pár rokov tragicky zahynul. Bol to pre mňa šok, keď som sa dozvedel, že muž, ktorý zahynul pri nehode, ku ktorej sme vyrazili, bol náš kolega. Na to sa ťažko spomína.
Kto z piešťanských hasičov bol vaším vzorom?
– Nielen ja, ale celé generácie hasičov môžu za muža číslo jeden označiť nášho bývalého veliteľa Jána Vaculu z Piešťan. Týmto ho zároveň pozdravujem, už dávno je na dôchodku. Vacula je príkladom ľudskosti, poctivosti, pracovitosti, človek s veľkým srdcom a múdrou, rozvážnou hlavou.
Stať sa hasičom je sen mnohých chlapcov. Ako sa táto túžba môže zmeniť na skutočnosť?
– Najskôr sa treba dobre učiť, pretože kritériá sa z roka na rok sprísňujú. Muž, ktorý sem nastúpi, musí byť úplne zdravý – fyzicky aj duševne. Na začiatku každý absolvuje náročné psychotesty. Môj kolega ich prirovnáva k skúškam do kozmu. Prejdú cez ne len tí najlepší. Logicky z toho vychádza, že my, hasiči, sme jednotky!
Hasič musí hasiť, to je každému jasné, ale čo všetko ste museli robiť ako technik a strojník?
– Najdôležitejšie je postarať sa o to, aby všetko bolo v úplnom poriadku, aby hasič, keď príde k požiaru či k dopravnej nehode mal všetku techniku v stopercentnom stave pripravenú na zásah. Technik musí počas zásahu obsluhovať všetky zariadenia bez akéhokoľvek zaváhania aj pod tlakom psychickej záťaže. Človek sa musí vedieť okamžite správne rozhodnúť. A to je jedna z najdôležitejších vlastností hasičov. Samozrejme, okrem odvahy, rozvahy a všeličoho iného…
Dá sa to nejako natrénovať?
– Nie, človek tieto vlastnosti buď má, alebo nemá. Ak sa nevie okamžite správne rozhodnúť, nemôže sa stať hasičom.
Aký bol váš najväčší požiar?
– Mal som službu, keď horela Tesla. Plamene šľahali do výšky možno dvadsiatich metrov. V ohni boli vysoko horľavé materiály i chemikálie. Museli sme evakuovať zamestnancov. Žiaľ, dvaja zahynuli. V dyme a panike stratili orientáciu. Bolo to strašné. Zachraňovali sme ľudí aj majetok, zo všetkých síl sme sa snažili, aby sa požiar nešíril ďalej. Ďalší obrovský požiar bol o pár rokov vo Veľkých Kostoľanoch. Horel tam sklad bielej techniky. Oheň spôsobil stomiliónové škody.

Bolo vám niekedy pri hasení zle?
– Zle nie, ale spomínam si na povodeň v roku 1997, keď sme tri dni slúžili v kuse a padali sme na nos. Praskla hrádza medzi korytom Váhu a Biskupickým kanálom, a tak sme ju spolu s vojakmi spevňovali a vrecami upchávali priesaky. Ľudí z Piešťan pre istotu evakuovali do Vrbového. Až tam som si uvedomil, aký silný živel je voda. Kedysi vzala aj loď Delfín. Voda vtedy siahala až pod hotel Magnólia, ľudia sa chodili na nábrežie pozerať, ako sa Váh berie so sebou všetko, aj obrovské kmene stromov. Našťastie, rieka sa vtedy nevyliala zo svojho koryta.
Aké máte koníčky?
– Hrám mestskú ligu v kolkoch, ale aj futbal, no najväčším koníčkom je táto robota. Nie každý človek má také šťastie, aké stretlo mňa.
Ako trávite Vianoce, Silvestra, ak vás zastihnú tieto sviatky v službe?
– Obyčajne si tu v kuchyni navaríme nejakú rybaciu polievku, sadneme si do jedálne k ozdobenému stromčeku, veliteľ povie pár hrejivých slov a povinšovať nám príde aj náš riaditeľ Peter Galbo.
Máte aj slávnostný prípitok?
– Nie, alkohol a služba sa neznášajú.
Čo prežívate pri zásahu? Máte napríklad strach?
– Strach? Správny hasič musí byť nad vecou, nesmie sa nechať uniesť citmi. Možno sa to zdá neľudské, ale takisto ako chirurg pri operácii aj hasič pri zásahu nemôže uvažovať srdcom, ale čistou, jasnou hlavou. Aj preto toto remeslo nedokážu robiť všetci.
Zachraňovali ste nielen ľudí, ale aj zvieratá. Prezraďte, aké?
– Bolo to raz večer, pri pošte vyšla na strechu vzácna mačka. Nevedela zliezť dolu, len mraučala, pretože si medzi krytinu privrela labku. A tak sme tam došli s rebríkom a vyštverali sa za ňou. Chúďa huňaté, bolo také šťastné. Myslím si, že už nikdy viac sa nevybrala na podobné výlety. Ale to nebolo jediné zviera, ktoré sme ratovali. Na Banke sa raz zošmykol do hlbokého výkopu pri rodinnom dome veľký pes a ostal tam uväznený. Museli sme sa spustiť k nemu, opásať ho popruhmi a vytiahnuť von.
Nezaútočil na vás?
– Nie, ten pes tiež vycítil, že mu ideme pomôcť. Každý živý tvor, ak je ohrozený, prijme pomoc.
Vraj ste hasili aj hasičské auto.
– To bola ďalšia kuriozita. Na výstavu do Rakúska išli s hasičskou tatrou kolegovia z Moravy. Pri Piešťanoch na diaľnici sa im vznietil motor, a tak sme vyrazili na zásah.
Čo si vážite na človeku najviac?
– Opäť mi napadá meno nášho niekdajšieho veliteľa Vaculu. Doprial by som jeho charakterové i vôľové vlastnosti viacerým ľuďom. Potom by tu na zemi bolo oveľa lepšie.
Kedy sa definitívne rozlúčite s piešťanskými hasičmi?
– Poslednú službu mám na Silvestra.
Nebude vám smutno?
– Jasné, že bude. Zložil som si na rozlúčku aj veršík – hlas sa mi vekom trasie, vlasov ubúda, na roky strávené u hasičov sa nezabúda…