Blog Diany Sixtovej: Neha

Ja mám kamarátku Gabiku, ktorej strašne závidím. V poriadku, možno nie je dokonalá, nosí deravé pančušky, veľa fajčí a ľudia nevedia prekúsnuť , že má hlas ako vrabčiak, ale ja jej ukrutne závidím jej nehu. Môže mi dať facku, vulgárne mi vynadať (nie že by to robievala) a ja by som stále mala pocit, že o nežnosti sa ešte od nej musím veľa učiť. Jej neha nie je typická, prvoplánová. Dá sa čítať medzi riadkami.
To dievča napríklad verí úplne každej cigánke a všetky veštby, ktoré jej na sklenom moste za tri stovky vyveští, berie smrteľne vážne. Ak jej cigánka povie, že ten, ktorého miluje ju časom opustí, príde za mnou zúfalá, so slzami v očiach a ja musím využiť všetok svoj cit a rečnícky talent, aby som jej vysvetlila, že keď jej cigánka povedala všetky tie zlé veci, že to myslela inak a vlastne je všetko v poriadku. Inak by mi asi umrela od žiaľu.
Raz sme jej s bratom rozprávali o jednej nami vymyslenej meditácii. Nazvali sme ju „tup“. Museli ste si priložiť na zem časť ramena a zdvihnúť nohy do vzduchu, čo väčšinou končilo pádom. Jednoducho to malo veľmi blízko k nejakej opitej pande a veľmi ďaleko od akokoľvek uletenej meditácie. A keď som potom videla Gabiku na tráve, ako jej s nasadením Šrí Prabhupády vejú nohy vo vzduchu v snahe vydržať v tej polohe, tak som sa v prvom rade cítila ako totálny idiot, lebo som ju, síce nechtiac, oklamala. Ale hlavne som mala chuť povedať všetkým ľuďom na svete, že musia dávať pozor na toto stvorenie a že si majú vážiť, že ju mohli stretnúť a učiť sa od nej.
Lebo to nie je naivita, to nie je hlúposť, je to neha. Tak čistá neha, že ľudia už zabudli, že môže existovať a tak keď sa s ňou stretnú, považujú ju za naivitu. Ale ja mám našťastie Gabiku tak viem rozoznať nehu od hlúposti. Zásadný rozdiel je, že kým hlúposť vám lezie na nervy a spôsobuje problémy či bolesť, ak sa stretnete s nehou, usmievate sa ako ja a máte pocit, že nech si všetci politici, staré babky pred kostolom a ostatné autority hovoria čo chcú, na svete je krásne.
Treba sa učiť byť nežný. Ja sama mám pred sebou ešte dlhú cestu. Ale dnes som išla električkou a jeden ujo si kýchol. Prvý krát som bola zamyslená a sedel pár sedadiel za mnou, tak som mu nič nepovedala. No potom kýchol zas a zas, dokopy asi päť krát a vtedy ani neviem ako, otočila som sa a povedala som: Na zdravíčko! A ľudia neverili by ste, ako sa zmenilo všetko naokolo… Po prvé, ten ujo prestal kýchať. Usmial sa a poďakoval. Tie dve jednoduché slová sa takmer viditeľne šinuli vzduchom, voňali. Celý vagón akoby vážil päť deka.
A to nie je moja zásluha. Je to zásluha nehy a Gabiky, ktorá kúsok z nej očividne zanechala aj vo mne.
Ďakujem za všetko, moja milá „Marie“…

Ďalšie blogy Diany Sixtovej:
– Pubertiačka? Na veky!
– Nie je to len krv a kokaín
– O stopároch
– Mesto patrí deťom
– O vlasoch