Diana Sixtová: O vlasoch

Nedávno som si ostrihala vlasy. Nie o centimeter, ani o dva. Som ľahšia o štyridsať centimetrov vlasov.
Každá žena a vlastne aj muž, ktorý má vlasy po pás mi dá za pravdu, že je to ťažký boj pri rozhodovaní ostrihať – neostrihať a keď aj vyhrá ostrihať, ešte dlho je počuť v duši tiché zaskučanie pri pohľade do zrkadla. A to aj v prípade, že sa vám nový účes páči.
Dlhé vlasy sa proste časom stávajú niečím tak samozrejmým ako ruka alebo noha. A zrazu ich niet. Jediná možnosť ako nezažiť ten frustrujúci pocit, že všetci na ulici vidia, že vyzeráte ako Raťafák Plachta, je ostrihať sa pri nejakej citovej, životnej zmene, alebo naopak, z absolútnej nudy a nerozhodovať sa pri tom, proste to urobiť.
Tak nejako to bolo aj so mnou. Bolo leto a po veľmi dlhom čase som ostala spať u jednej kamarátky. Dlho do noci sme z recesie pozerali Pufa a Mufa. No totálna nostalgia! Zobudili sme sa do krásneho rána a patrične sme si ho užívali. Raňajky, kávička…
Lenže potom to prišlo. Táto moja kamarátka je jedna z mála ľudí, ktorých baví (bavilo, ACH!) česať moje po pás dlhé vlasy. Tak mi ich česala. Dobre. Zaplietla mi vrkoč. Dobre. Povedala: „máš pár centimetrov rozštiepené končeky…“ Zle.
Otočila som sa na ňu a vravím: „No, tak to by som si ich mala asi trošku podstrihnúť, že?“ Odišli sme do kúpeľne a dostala som do rúk nožnice. Zle.
Keď som sa asi po hodine prebudila z toho šialeného tranzu a zbadala v zrkadle dievčinu mne veľmi podobnú, ibaže s vlasmi ledva po plecia a umývadlo plné hnedých prameňov, obliala ma strašná sloboda, tak desivá, nádherná, že som sa začala šialene smiať. Ako zmyslov zbavená. Kto by to bol povedal… Dokázala som to!
Prišla zmena, prišla odvaha, odišli vlasy a život ide ďalej. A ja sa teším zo šišatej gebule.
Pred asi 2000 rokmi niekto, vlastne sa ani nevie kto, napísal text, ktorý je časťou Biblie, Kazateľ 3, 1 – 8. začína sa takto: „Všetko má určenú chvíľu A všetko pod nebom má svoj čas: Je čas rodenia i čas umierania, Čas sadiť i čas trhať,…“
Takto to pokračuje ďalej rôznymi príkladmi správnej chvíle. A o tom to je. Môžeme urobiť hocičo, ak to urobíme v správnej chvíli, vypáli to dobre. A tak, je čas nechať rásť i čas strihať.