Blog Petra Remiša: Neverte rockerom nad 40
S mojím rockerstvom to bolo odjakživa o ničom. Keď mi tato v roku 1975 priniesol z Budapešti tričko Led Zeppelin so štyrmi vlasáčmi, uveril som mu, že ide o vynálezcov vzducholode. Okamžite som zatúžil mať háro po plecia a lietať na vzducholodi.
Po vojne mi ale vlasy vypadali a s lietaním bol koniec. Vlastne som mal šťastie. Inak by som sa stal zaspatým hipisákom, alebo starnúcim rockerom. Zaspatého hipisáka poznáte podľa účesu imitujúceho riasy vodníka Člupka. Vlasy mu vypadali – okrem partií okolo uší, takže vrch hlavy skrýva pod šiltovkou. V pivnici má repliku gitary Fender Stratocaster. Hrať síce už zabudol, ale čo keby raz prišla životná šanca?
Starnúci rocker má podobný problém. Napríklad Luco Lačenič. Nikto nepozná žiadny jeho hit. Nevypredá ani nádražný bufet. Keď prší, nechodí von, aby mu nezmylo farbu z hlavy. Alebo spevák z Ozónu A, čo si nechal nastrieľať vlasy, aby zakryl lysinu typu „mikimauz“. Inú formu maskovania zvolil ujo zo Scorpions, ktorý spáva v koženej šiltovke a na pódiu vyzerá, akoby si nacvičoval skok do truhly.
„Neverte nikomu nad 30“ hlásali beatnici v 60-tich rokoch. Ja by som to dnes parafrázoval: Neverte rockerovi nad 40. Hoďte mu do pokladničky korunu a pomodlite sa, aby si našiel prácu, kde nemusí zakrývať plešinu.
