Blog Petra Remiša: Láska k lajkom
Nedávno mi prišla návšteva. Chlapík sa najskôr okúňal, ale pri druhej slivovici to vyklopil: Jeho žena vôbec nerozumie mojim blogom.
Čakal som to, že to raz príde. Úprimne: Ani ja tomu nerozumiem. Nemá to žiadny zmysel, zámysel ani metaforu. Nie je tam pointa ani skryté posolstvo. Nedá sa podľa toho ani uvariť vajce na mäkko. Nemám za to „kešovicu“.
Otázka teda znie: Načo to všetko?
Pár dní som nad tým premýšľal, kým som prišiel na odpoveď: Mám slabosť na „lajky“. Zbožňujem, keď čitatelia odkliknú, že sa im páčia tie táraniny. Dospelo to až do závislosti. Chcem minimálne 50 palcov hore za týždeň. Sto je ešte lepších.
Ó, sladké lajky..! Omamnejšie ako maryška a výdatnejšie ako americký doplnok výživy značky Champion Nutrition. A opovážte sa mať viacej ako ja! Nebudem žiarliť. Budem vás rovno nenávidieť.
Po tejto zdrvujúcej sebareflexii sa už môžem vykašlať na zrozumiteľnosť a posolstvá. Nebudem viac predstierať, že vyhľadávam čajky, fajky alebo radodajky.
Milujem len lajky. Bez čabajky.
PS: Keby vám v tomto blogu chýbalo posolstvo, prikladám jedno. Nech mi samotný blogerský pánbožko prepáči, že som si kúsok vypožičal z hollywoodskej komédie. Na vašom mieste mu dám aspoň sto lajkov:
Neriešte reinkarnáciu chrústov. Žite kým sa dá, lebo mŕtvi budete dosť dlho.
