U hasičov si vyslúžili dôchodok traja skalní
PIEŠŤANY – V decembri sa so svojimi kolegami rozlúčili traja piešťanskí hasiči – Peter Kráľ , Kamil Rýchlik a Stanislav Valla. Všetci traja si odkrútili viac ako dvadsaťročnú službu v Hasičskom a záchrannom zbore v Piešťanoch a odišli do výsluhového dôchodku.
Slúžili všetkým, ktorí potrebovali ich pomoc pri záchrane života, ale aj majetku. Títo zrelí muži vedia, ako veľmi páli oheň, štípe mráz, chladí voda, dusí dym, ako znejú stony ranených, zakliesnených v pokrčených autách. Ale poznajú aj úsmevy zachránených. Každý z nich si tisíckrát nasadil na hlavu hasičskú prilbu, obliekal výstroj. Cvične aj naostro. Spýtali sme sa ich, aký okamih im rezonuje aj po rokoch v ich pamäti.
Z operačného dôstojníka je starosta
Operačného dôstojníka Stanislava Vallu (48 r.) si obyvatelia Sokoloviec len pred nedávnom v komunálnych voľbách zvolili za svojho starostu. Na roky prežité u hasičov si spomína takto: „Do služby som nastúpil 1. januára 1989 a doteraz mám v živej pamäti najnepríjemnejší zásah, keď sa nám nepodarilo zachrániť kamionistu. Po ceste z Havrana na Banku mu na vozidle zlyhali brzdy a on vletel rovno do potoka. Kamión sa prevrátil na kabínu, v ktorej uviazol. Nemali sme vtedy žeriav a, žiaľ, už sme mu nedokázali pomôcť… A ešte si spomínam, ako sme zasahovali pri požiari pivníc v činžiaku na sídlisku Adam Trajan. Montéri tam inštalovali pomerné merače teploty. Pracovali s autogénom, kúsok žeraviny asi odfrkol do pivníc, kde mali ľudia odložené horľavé veci. Tie sa chytili.
Evakuovali sme vtedy celý osemposchodový činžiak. Vošli sme aj do kuchyne jednej starej, drobučkej babičky – mala hádam tak 140 centimetrov. Prstami sa opieralo o kredenec, keď nás zbadala, ako sme vošli do jej bytu. Boli sme oblečení v kombinézach s plynovými maskami na tvárach. Celá sa chvela a vykríkla: Čerti! Čerti, pomóóóc! Nemali sme čas vysvetľovať jej, čo sme, kto sme. Kolega ju zdvihol ako pierko, vzal do náručia a utekal s ňou von. Chudiatko, určite si v tej chvíli myslela, že je to Lucifer.“
V poslednej službe absolvoval 820. výjazd
Deň pred Silvestrom mal svoj posledný 820. výjazd 48-ročný hasič Kamil Rýchlik. „Poslali nás hasiť horiacu zásuvku v byte na Ulici Mateja Bela. Spomínam si, ako som nastupoval do služby – bolo to 17. apríla 1984. Už číslo 820 hovorí samo za seba – hasil som plno požiarov a pomáhal pri stovkách autonehôd. Ale azda najväčší požiar som zažil v deväťdesiatych rokoch, keď vo Veľkých Kostoľanoch horel veľkosklad Poľnopa. Horeli tam tri haly a požiar zachvátil plochu veľkú asi 150 krát 150 metrov. V tom pekle som bol celých štrnásť hodín. Ďalší obrovský požiar bol v Tesle, naň doplatili aj dvaja ľudia svojimi životmi. Ja som vtedy so svojimi kolegami zachraňoval a evakuoval priotrávených Teslákov. Oheň šľahal do výšky desiatok metrov. Boli sme tam vtedy aj s plošinami…“
Naši redaktori sa dlhé roky stretávali s Kamilom Rýchlikom pri rôznych cvičeniach i zásahoch. Kamil dokumentoval aj požiar na sídlisku Adam Trajan, keď pri Kauflande do tla vyhorel jednoizbový byt. Ba spomenuli sme si aj na to, ako sme raz chceli nazvať jeden článok o zásahu našich hasičov na železnici. Pomenovali sme ho vtipne: Kamil Rýchlik – hasil rýchlik! Tento hasič, ktorý sa podobne ako jeho ďalší kolegovia zapísal do dejín HaZZ v Piešťanoch, želá svojim kamarátom v modrých uniformách menej drastických výjazdov a pohodu v osobnom živote. „Želám im, aby sa vždy všetci vrátili domov živí a zdraví!“
K hasičom sa vráti už len na kávu
Čerstvý dôchodca, len štyridsaťročný Peter Kráľ z Považskej Bystrice, je rodákom z Vrbového. S kolegami z „béčky“ zmeny – Radoslavom Holecom, Oliverom Bohunickým, Erikom Heskom, Martinom Besedičom, Ľubom Kráľom, Ľubom Ponížilom, Paľom Kuhajdom – a ostatnými hasičmi sa už rozlúčil, ale tvrdí: „Mňa sa len tak ľahko nezbavíte! Nechal som si v kredenci moju modrú šálku so žltým nápisom Peter a určite sa ešte vrátim. Minimálne na kávu!“
Na otázku, aký pozitívny zážitok mal počas dvadsaťročnej služby v HaZZ v Piešťanoch, kde nastúpil 15. júla 1991, Peter spomína takto: „Na Výtokoch som spod horiacej steny, ktorá sa zrútila, stihol vytiahnuť kamaráta. Na to nezabudnem do konca svojho života.“
Aj on, podobne ako jeho kolega Kamil Rýchlik, sa pri spomienke na požiar bielej techniky v skladoch Poľnopa vo Veľkých Kostoľanoch striasol hrôzou. „Bol to naozaj obrovský požiar, zasahovali sme tam všetci!“ Peter pri odchode do výsluhového dôchodku stisol ruku svojim kamarátom a poprial všetkým piešťanským hasičom: „Želám im veľa pracovných úspechov, ktoré budú dobré, len ak ich aj naďalej budú podporovať ich rodinní príslušníci. Pretože bez opory rodiny sa táto práca robiť nedá.“
