Stretnutie spolužiakov z hotelovej školy po päťdesiatich rokoch: To, čo zostane, sú spomienky

Päťdesiat rokov je dlhá cesta. Každý z nás ňou prešiel inak, každý si niesol svoje radosti, starosti, úspechy aj životné skúšky. Niektorí naši spolužiaci už, žiaľ, nie sú medzi nami. Aj preto sme si ešte viac uvedomovali, aké vzácne je, že sme sa mohli opäť stretnúť, porozprávať sa a zaspomínať na roky našej mladosti.

Najväčším darom bolo, že medzi nás zavítal aj náš triedny profesor Peter Adam. Bol výborným učiteľom nemčiny a naša trieda bola jeho prvou, ktorú učil dva roky. Počas nich si získal našu úctu a náklonnosť.

Na jeho rozlúčku nikdy nezabudnem. Každému z nás podal ruku a mnohí sme plakali. Bolo nám ľúto, že odchádza človek, ku ktorému sme si vytvorili pekný vzťah. Na tabuľu vtedy napísal slová, ktoré sa mi navždy vryli do pamäti: „Das, was bleiben wird, sind nur Erinnerungen.“ V preklade: „To, čo zostane, sú už len spomienky.“

Túto fotografiu s jeho odkazom mám dodnes. Rovnako si opatrujem aj zošity s jeho excelentnou nemčinou. Sú pre mňa vzácnou pamiatkou naňho i na obdobie, keď sme ešte len začínali svoju životnú cestu.

A teraz, po päťdesiatich rokoch, prišiel opäť medzi nás. Ťažko opísať radosť, ktorú sme cítili. Človek si v takých chvíľach uvedomí, že niektoré vzťahy a spomienky zostávajú v srdci bez ohľadu na to, koľko rokov uplynulo.

Sedem hodín plných spomienok

Naše stretnutie sa začalo o 14. hodine. Najprv sme si spoločne posedeli pri jedle, porozprávali sa a vymenili si novinky zo svojich životov. Potom sme sa presunuli do kaviarne, kde nás čakala štrúdľa, káva a ďalšie pohostenie, ako aj príjemné rozhovory.

Atmosféra bola výborná. Smiech sa striedal so spomienkami, vracali sme sa do školských čias, spomínali na spolužiakov, učiteľov i na zážitky, ktoré sa nám kedysi zdali celkom obyčajné. Dnes však majú inú hodnotu. Sú súčasťou nášho spoločného príbehu.

Bolo krásne sledovať, ako sa po rokoch znovu rozprávame, smejeme a tešíme sa zo vzájomnej prítomnosti. Na chvíľu sme akoby zabudli na vek a na všetky roky, ktoré nás delia od maturity. Zostali sme jednoducho spolužiakmi, ktorí majú na čo spomínať.

Z hotela sme odchádzali až o 21. hodine. Sedem hodín ubehlo neuveriteľne rýchlo. To najlepšie na stretnutiach tohto druhu je, že človek sa nemusí dlho rozbiehať. Stačí pár slov, úsmev a spoločná spomienka, aby sa znovu obnovilo puto, ktoré vzniklo pred desaťročiami.

Ďakujeme riaditeľke hotela Zuzane Fidlerovej za zabezpečenie potrebných náležitostí, kuchárom za skvelé jedlo a obsluhe za ich profesionálny roznos. Všetko prebiehalo na vysokej gastronomickej úrovni.

Dovidenia o rok!

Na záver sme sa dohodli, že sa budeme stretávať každý rok. Z tohto rozhodnutia sme mali radosť, pretože sme si uvedomili, že na ďalšie stretnutie nemusíme čakať ďalších päť či desať rokov. Chceme zostať v kontakte a dopriať si viac takýchto chvíľ.

Odchádzali sme s dobrým pocitom a s vedomím, že aj po päťdesiatich rokoch máme stále čo povedať jeden druhému. Každý si odniesol vlastné spomienky, no všetkých nás spájala radosť z toho, že sme sa opäť videli. A tak sa mi znovu vynorili slová Petra Adama, ktoré si uchovávam už celé desaťročia: „To, čo zostane, sú spomienky.“

Po tomto stretnutí však viem, že spomienky nie sú iba pohľadom do minulosti. Sú aj mostom, ktorý nás spája v prítomnosti, a dôvodom tešiť sa na budúcnosť.

Milí spolužiaci, dovidenia o rok! Nech nám zdravie a životná energia dovolia, aby sme sa mohli opäť stretnúť, zasmiať sa a pokračovať v našom spoločnom príbehu.

Slavomíra Nováková,