Piešťany si pripomenuli 150. výročie narodenia Ivana Kraska

Do bytu sa nasťahoval v roku 1943 a býval v ňom so svojou manželkou Elenou až do svojej smrti v roku 1958. Pamätná izba vznikla v autentickom byte, v ktorom básnik skutočne žil, aj preto pôsobí na návštevníkov oveľa osobnejšie než bežná múzejná expozícia. Dnes ju spravuje Balneologické múzeum Imricha Wintera.

Keď človek stál v byte a pozrel sa z balkóna do záhrady alebo z pamätnej izby na nábrežie Váhu, samotnú rieku, mohutné platany na druhom brehu, Červenú vežu či pred ňou sa týčiaci Krajinský most, len ťažko nemyslel na to, že práve takýto pohľad sa každé ráno otváral aj básnikovi. Je to výhľad, ktorý sprevádzal jeho každodenný život a ktorý sa za desaťročia zmenil len veľmi málo.

Návštevníkov v úvode podujatia privítal riaditeľ Balneologického múzea Imricha Wintera Vladimír Krupa. Program otvorilo hudobno-literárne pásmo Balady a piesne Ivana Kraska a dávnych neznámych autorov, v ktorom sa striedala recitácia Kraskových veršov s ich zhudobnenými podobami. Gitarista Miloš Železňák a speváčka a recitátorka Anna dali básňam nový rozmer a prezentovali jeho diela v byte, kde niektoré z nich aj vznikli, len pár metrov od nich na písacom stole s výhľadom na Váh.

Po umeleckej časti sa prihovoril prítomným opäť aj moderátor podujatia Vladimír Krupa a prizval k mikrofónu primátora Piešťan Petra Jančoviča. O filatelistickej spomienke na toto významné jubileum následne porozprával Jozef Petušík, predseda Filatelistického spolku Imricha Wintera v Piešťanoch. Návštevníkom predstavil príležitostnú poštovú pečiatku aj pamätnú obálku, ktoré boli vydané pri príležitosti 150. výročia Kraskovho narodenia a priblížil ich vznik i význam pre zberateľov. Potom riaditeľ múzea priblížil život a tvorbu Ivana Kraska a predstavil prítomným aj špeciálneho hosťa – Janu Bujnovú, básnikovu vnučku, dcéru jeho syna Jaromíra. Tá vyjadrila vďaku nad konaním podujatia a spomienkou na jej starého otca.

Občianskym menom sa volal Ján Botto, pričom Ivan Krasko bol literárny pseudonym, pod ktorým publikoval svoje diela. Narodil sa 12. júla 1876 v Lukovištiach. Hoci vyštudoval chemické inžinierstvo, slovenská literatúra ho pozná predovšetkým ako jedného z najvýznamnejších predstaviteľov moderny. Jeho zbierky Nox et solitudo a Verše patria dodnes medzi základné diela slovenskej poézie. Do Piešťan sa presťahoval počas druhej svetovej vojny a v kúpeľnom meste zostal až do svojej smrti v roku 1958.

Mnohých návštevníkov zaujal aj samotný byt Kraskovcov, v ktorom je pamätná izba. Ten prešiel v roku 2023 rozsiahlou rekonštrukciou vďaka podpore Fondu na podporu umenia. Po obnove vznikla moderná interaktívna expozícia, ktorá ponúka úplne iný zážitok, než na aký sú ľudia z múzeí zvyknutí. Nečakajú ich dlhé texty na paneloch ani rady vitrín. Expozícia je postavená na objavovaní.

Návštevník pritom nie je vedený presne určenou trasou. Môže sa zastaviť pri tom, čo ho zaujme, otvoriť ďalšiu zásuvku, skrinku či ukryté dvierka a pokračovať vlastným tempom. V každej časti objaví ďalší kúsok Kraskovho života. Jedna zásuvka približuje jeho detstvo, ďalšia rodinu, iná literárnu tvorbu či obdobia, ktoré formovali jeho život. Inde nájde fotografie, listy, rukopisy, osobné predmety alebo dokumenty, ktoré by si pri bežnej prehliadke možno ani nevšimol. V jednej zo zásuviek peknej zelenej skrine sa nachádza aj autorova posmrtná maska a odtlačok jeho ruky.

Každý návštevník si tak vytvára vlastnú cestu expozíciou. Neexistuje pritom jediný správny spôsob, ako si ju pozrieť. Každý objavuje Kraskov príbeh vlastným tempom podľa toho, čo ho zaujme alebo pri čom sa rozhodne zastaviť. Nikto ho nikam neponáhľa a práve v tom spočíva čaro celej expozície.

Človek tu nemá pocit, že prišiel do múzea, kde sa na exponáty pozerá spoza skla. Skôr akoby po malých kúskoch objavoval príbeh človeka, ktorý v tomto byte naozaj žil. Každé otvorené dvierka, každá zásuvka či skrinka odhalí ďalší detail z jeho života a návštevník sa sám rozhoduje, čomu venuje viac času. Aj preto pôsobí prehliadka veľmi osobne a každý si z nej odnesie trochu iný zážitok.

Po modernejšej časti expozície sa návštevník dostane do miestnosti, ktorá pamätá samotného autora. Jeho pracovňa je zariadená dobovým nábytkom, knižnicou plnou kníh a kraľuje jej písací stôl s osobnými vecami a perami autora, za ktorým vznikali básne, ktoré dnes čítajú celé generácie. 

Keď návštevník z bytu odchádza, často sa ešte raz pristaví pri okne. Váh pokojne plynie ďalej, Krajinský most spája oba brehy a platany na nábreží vrhajú tieň rovnako ako kedysi. Práve v takých chvíľach si človek najlepšie uvedomí, že Ivan Krasko tu nie je prítomný len na fotografiách, v rukopisoch či osobných predmetoch, ale aj v priestore, ktorý bol dlhé roky jeho domovom. Preto pôsobí návšteva tejto pamätnej izby intímnejšie, skôr ako návšteva niekoho doma než ako klasická prehliadka múzea.