Stretnutie maturantov z piešťanského gymnázia po 73 rokoch: A predsa prišiel
Už 73 rokov sa spolužiaci z piešťanského gymnázia, ktorí maturovali v roku 1953, stretávajú vždy druhý júnový štvrtok v Piešťanoch. Dlhé roky bývali ich stretnutia v reštaurácii Semafor. Odtiaľ často zamierili aj do školy, aby si opäť sadli do svojich lavíc a na chvíľu sa vrátili do študentských čias. Neskôr sa ich tradičným miestom stretávania stala Villa Astória, kde sa schádzajú dodnes.
Ani tento rok nechýbala návšteva miest, kde prežili svoje gymnaziálne roky. Spomínali na obľúbeného latinčinára, do ktorého boli dievčatá tajne zaľúbené, na cesty cez polia v blate a naboso, na večný nedostatok peňazí na mesačný vlakový lístok. Rozoberali, kto mal akú maturitnú otázku, kto s kým sedel v lavici a kto sa s kým priatelil. Stačil jediný detail a pred očami sa im znovu vynárali obrazy mladosti.
Dušou týchto stretnutí je moja babi Františka Rovňáková, ktorá pôsobila v Múzeu mesta Bratislavy. Každý rok pripraví pozvánky, prinesie fotografie, uchovávanú korešpondenciu starú viac než polstoročie a zabezpečí rezerváciu v reštaurácii. Keď sa jej personál pýta na počet miest, s úsmevom odpovie: „A koľkí si myslíte, že sa po toľkých rokoch ešte stretneme?“
Z niekdajších dvoch tried sa už niekoľko rokov stretávajú len štyria spolužiaci. Františka Rovňáková, živá kronika ich gymnaziálnych rokov, lekárka Oľga Eliášová, ktorá je dodnes aktívna v ambulancii v Trenčíne, univerzitný profesor, geológ Ján Melicher a historik Jozef Polakovič, dlhoročný pracovník Západoslovenského múzea v Trnave. Všetci traja obdivujú Františkino neuveriteľné množstvo spomienok a detailov, ktoré si dokáže vybaviť aj po desaťročiach.
Moja babička je veselá, energická a zábavná dáma. Pani Oľga pôsobí elegantne a rozvážne. Obaja, rovnako ako Ján, bez problémov ovládajú smartfóny, na ktoré sa odo mňa ochotne nechávajú fotografovať. Človek sa neubráni otázke, čo týchto deväťdesiatnikov udržuje takých vitálnych a sviežich. Možno je to práve zvedavosť, chuť zostať aktívnymi a dlhé roky naplnené zmysluplnou prácou.
Tento rok však o pol druhej popoludní prišli len traja – Olinka, Františka a Janko. Jožko nikde. Začali premýšľať, či mu pozvánka prišla, spomínali na ich posledné stretnutie a pomaly sa zmierovali s tým, že tentoraz nepríde. Obed pokračoval, rozhovor sa rozvíjal, smiech postupne vystriedal obavy a na stole sa objavil druhý chod.
A práve vtedy sa to stalo. Ku koncu stretnutia sa vo dverách nenápadne objavil Jožko. Ticho, skromne, akoby nechcel rušiť. Ukázalo sa, že jeho vlak z Trnavy v kúpeľnom meste nezastavil a odviezol ho až do Trenčína. Odtiaľ sadol na ďalší vlak späť do Piešťan, odhodlaný nenechať si spoločné stretnutie ujsť.
V tej chvíli si všetci vydýchli. A predsa prišiel. Po toľkých rokoch už nejde len o spomienky na mladosť. Ide najmä o radosť z toho, že sa ešte stále môžu stretnúť.
Lýdia Pribišová, vnučka Františky Rovňákovej
