Fašiangy v Nižnej: Tancovala či smútila celá dedina!
„Pod šable, pod šable aj pod obušky, všetko my berieme, aj plané hrušky. Tuto nám nedali, tamto nám dajú, komára zabili, slaninu majú.“ Tieto slová nôtili za zvuku dychovej hudby mládenci z Nižnej a tancovali spolu s dievčatami. Chlapi skákali pod šable, dievky sa točili vo víre karičky. Tento rok výrazne vzrástol počet fašiangovníkov, Nižnú roztancovali aj maličkí chlapci i dievčatká.
Plisované sukne sa točili, vŕbové prútiky lámali, ešteže ich mali mládenci dostatok. Vraj vŕba pri potoku sa musí veľmi posnažiť, aby do Veľkej noci vyhnala ešte dáke to prútie na šibáky.
Ale vráťme sa k fašiangovej pochôdzke. Ten pocit slobody, krásy, spevu, muziky, tradícií premiešaný so štamperlíkmi slivky, hrušky, drienky či borievky, ale aj vína, pampúchov, šišiek, fánok, koláčov sladkých i slaných, klobásy, slaniny, pagáčikov, korbáčikov a iných dobrôt sa nedá opísať. V Nižnej totiž minulú sobotu – poslednú fašiangovú – smrdela človečina!
A bola taká aj onaká. Smutná: keď pri bráne, na ktorú zabúchal „hasič“ Marián Blanár, mu domáci so zvesenými ramenami, odetí v čiernom, povedali, že tento rok smútia. Na počesť svojho milovaného zosnulého si preto prosia zahrať pietnu pesničku. „Čakám tu na sprievod, ale tento rok nám budú hrať smutnú, v januári mi totiž zomrel brat,“ povedal so zastretým hlasom obyvateľ Nižnej Stanislav Ferech.
Richtár Jozef Michalička zavelil veselej chase šabľovníkov a krojovaniek nástup do jednej „šóry“ na stredovú čiaru hlavnej cesty. Autá zastali. Ulica zmĺkla a predtým roztancovaní mládenci i dievčatá sklonili hlavy k piete. Hudba pod vedením kapelníka Petra Čeligu z Veľkých Kostolian dúchla do nástrojov a z trúbok sa ozvalo: „Blíž k Tebe, Bože môj, len k Tebe blíž, bárs by ma tlačili starosti kríž! Vzdor smútku, bolestiam, ja vždy za heslo mám: Blíž k Tebe, Bože môj, len k Tebe blíž!“
Domáci pán ostal nemo stáť a díval sa na tú nádheru. V očiach sa mu zračili spomienky na brata, na malý okamih bolo cítiť dotyk večnosti.
Fašiangový sprievod sa pohol, kráčal ďalej, rad zaradom tam dychovka hrala raz veselé, raz smútočné piesne. Od brány k bráne, od domu k domu chodili šabľovníci a my kúsok spolu s nimi. Jozef Michalička, ktorého bolo dobre rozpoznať už z diaľky podľa farebného srdca so stuhami pripnutého na čiernom saku, mal za úlohu vyzvŕtať gazdinú. Ostatní tanečníci a tanečníčky pozvali do tanca gazdu a jeho deti či vnukov, nevesty, zaťov – celú rodinu, ktorá sa zhromaždila na priedomí.
Aby sme nezabudli pochváliť Nižňancov, treba ešte dodať, že kroje pre najmenšie dievčatká zabezpečila Monika Kernová a chlapcom ľudové odevy – kožúšky či baranice vymysleli a pozháňali Božka Ferechová, Gabika Boldišová a Soňa Janechová.
Fašiangovníkov hostili všeličím a zásadne všade tými najfajnovejšími nealko nápojmi, ale aj pálenkami a chutnými pokrmami. Slovač nie je skúpa. To sa potom tancovalo, až sa hlava i celá dedina krútila!
