Politika peňazí

Aj podľa reakcií našich čitateľov na sociálnej sieti sa dá vycítiť, že nám záleží na tom, čo konzumujeme. Zároveň sa sami seba pýtame, načo sa k nám tie spomínané vajcia dovážajú, čo nemáme dosť vlastných? Máme aj nie. Výrobcov, v tomto prípade chovateľov hydiny na mäso i vajcia, na Slovensku už veľa neostalo a aj tí, čo tu ešte stále pôsobia, nakupujú napríklad kuracie mäso v zahraničí, potom ho prebaľujú. Zistíte to nielen podľa ceny, ale aj podľa toho, že na etikete nenájdete názov farmy, kde zviera chovali.
Aj čo sa týka tých vajíčok, všetko je to otázka ceny, za akú ju obchodný reťazec nakúpi. Čím lacnejšie, tým väčší zisk. A tak v niektorých reťazcoch slovenské vajíčka nájdete len občas, väčšinou ide o dovoz z Česka. Otázka nestojí na tom, či sú kvalitnejšie, chutnejšie, krajšie, ale prečo sú lacnejšie než naše. Je to o tom, že doplácame z pohľadu slovenského spotrebiteľa na chybné rozhodnutia našich politikov počnúc Jánom Čarnogurským a končiac Mikulášom Dzurindom.
Prvý spomínaný sa v 90. rokoch podpísal pod zdecimovanie slovenského poľnohospodárstva, druhý sa zasa podpisoval pod prístupové dokumenty do Európskej únie. V nich sme sa, okrem iných abnormalít, zaviazali nedotovať vlastnú poľnohospodársku produkciu. Česi boli v tomto prezieravejší, a tak sa napríklad stalo, že na prelome tisícročí boli ich štátom dotované kurence lacnejšie než naše, a zaplavili náš trh. Firma zo Žiliny, ktorá to spôsobila, sa zároveň zbavila domácej konkurencie. Karma je zdarma a dnes túto firmu decimujú obchodné reťazce, pretože jej niektoré výrobky sú síce naše, ale raz tak drahšie.
A tak je to vlastne vo všetkých domácich potravinových komoditách. Časť politikov nás síce neustále vyzýva, aby sme nakupovali len osvedčené domáce výrobky (druhá časť je radšej ticho, lebo má za ušami), ale už nik nezmení, že zahraničné produkty budú v regáloch vo väčšom množstve než naše. Taká je totiž politika peňazí, na ktorej je postavená aj Európska únia.