Piešťanec na majstrovstvách sveta parkinsonikov v stolnom tenise v Taliansku

Majstrovstvá majú svoje pravidlá. Hráči sú rozdelení do výkonnostných tried podľa druhu choroby, ako dlho hrajú stolný tenis a podľa rebríčka, ktorý je známy po skončení svetového šampionátu. Najskôr sa hrá v skupinách, z ktorých postupujú prví traja a ďalší hrajú súťaž útechy. Tento rok sa podujatia zúčastnilo 376 hráčov a hráčok, ktorí boli rozdelení do troch výkonnostných tried. Mňa pridelili do tretej a môjho kolegu Miroslava Staníka z Regionálneho klubu SPS Martin do prvej.

Do dejiska majstrovstiev sme cestovali vlakom. Najskôr do Bratislavy, potom do Viedne, kde sme nastúpili na vlak do talianskeho Udine. Docestovali sme tam po celom dni večer. V Udine nás čakal hráč, ktorý nás dopravil do prímorského letoviska Lignano Sabbiadoro. Po večeri sme išli spať, nakoľko sme boli unavení.

Na druhý deň ráno sme po zaregistrovaní dostali štartovné číslo. Moje bolo 375. Tento deň bol voľnejší, mohli sme si ísť zatrénovať a potom sme si pozreli pláž. V popoludňajších hodinách sa konalo otvorenie majstrovstiev. Bol som medzi 21 vlajkonosičmi. Mal som tú poctu niesť vlajku Slovenskej republiky, nie každému sa to podarí. Po večeri sme sa dozvedeli, v akej šesťčlennej skupine budeme hrať. V mojej som mal za súperov troch hráčov z Nemecka a po jednom zo Slovinska a z Izraela.

Prvý zápas som odohral proti Šporarovi zo Slovinska, vyhral som 3:0. Nasledovali hráči z Nemecka – s Di Lenom som prehral 0:3 a nad ďalšími dvomi som zvíťazil 3:0. Napokon som podľahol víťazovi skupiny z Izraela 1:3. Ako tretí som postúpil do hlavnej súťaže, no nakoľko nás bolo 107, museli sme hrať jedno vyraďovacie kolo navyše. Prisúdili mi hráča z Nemecka, ktorý bol v rebríčku na piatom mieste. Pre porovnanie, ja som bol na 107. priečke.

V tomto dramatickom dueli, ktorý sa rozhodoval až v piatom sete, som prehrával pri výmene strán stolov 3:5 a následne 3:6. Od tohto stavu som si povedal, že nemám čo stratiť, a tak som vybojoval osem bodov za sebou a stratený zápas som doviedol do víťazného konca. Bol som nesmierne rád, že som vyhral a splnil som si ciel dostať sa medzi 32 najlepších. V boji o „šestnástku“ som už nemal toľko síl a prehral som s ďalším Nemcom 1:3.

Štvorhru som hral spolu s Milanom Dufekom, kamarátom z Moravy. Po postupe zo skupiny sme porazili Nemcov, no v boji o najlepšiu „osmičku“ sme podľahli ďalším stolným tenistom z Nemecka.

V Taliansku som odohral dvanásť zápasov s bilanciou sedem výhier a päť prehier, vždy s nemeckými parkinsonikmi. Pri účasti 107 hráčov v našej výkonnostnej triede som skončil na delenom 17.-32. mieste.

Aj môj spolubojovník Miroslav Staník postúpil zo skupiny – tri zápasy vyhral a dva prehral. Ďalej porazil hráča z Francúzska, ale potom stroskotal na celkovom víťazovi šampionátu. Slovenská výprava však cieľ splnila a možno aj prekročila, pretože vo štvorhre v skupine útechy vybojoval Staník bronz, a tak už pri prvom štarte na svetovom šampionáte získalo Slovensko medailu.

Tu som si uvedomil, že som sa približne pred tromi rokmi rozhodol správne a vytvoril som v SPS stabilné stolnotenisové družstvo, ktoré reprezentuje spoločnosť i našu krajinu. Pokúsim sa zostaviť viacčlenné družstvo žien aj mužov a svoju kvalitu budeme skúšať na turnajoch parkinsonikov v okolitých krajinách – Česku, Poľsku, Maďarsku, Rakúsku.

Na podujatí som sa stretol s Nenadom Bachom z USA, prezidentom majstrovstiev sveta, s ktorým som hovoril o SPS, o nadviazaní kontaktov i o piešťanských kúpeľoch, ktoré sa okrem iného špecializujú na liečbu osôb postihnutých Parkinsonovou chorobou. Ten o kúpeľnú liečbu prejavil veľký záujem, tak som mu poskytol propagačné materiály kúpeľov, mesta Piešťany a, samozrejme, aj našej spoločnosti.

Čo som si z majstrovstiev ešte priniesol? Neopísateľný pocit z atmosféry, kde hráčov priviezli na vozíku, tí sa postavili a hrali, súdržnosť ľudí z rôznych kútov sveta, žiadna nadradenosť a závisť, všade pozitívna energia.

Na záver ďakujem všetkým sponzorom: lekárke Zuzane Nedelkovej, ktorá vyzbierala od svojich kolegov finančnú čiastku na ubytovanie, výboru SPS na čele s predsedníčkou Vierou Adamovou, môjmu spolužiakovi zo základnej školy Ivanovi Ondrejkovi z firmy Nexa, Samuelovi Vavríkovi zo spoločnosti Kia, primátorovi mesta Piešťany Petrovi Jančovičovi a v neposlednom rade Michalovi Adamčovi zo Šintavy. Poďakovanie patrí tiež všetkým, ktorí nám verili a povzbudzovali nás prostredníctvom médií.

Michal Verchola, predseda RK SPS Piešťany