86-ročný Peter Bartoš na vernisáži chýbal, ale zato zmapoval svah bratislavského Podhradia
Deň pred vernisážou výstavy do Domu umenia v Piešťanoch zapožičaných diel zo zbierky rodiny Figusch sa dnes už 86-ročný autor malieb, fotografií a hlavne konceptuálneho umenia Peter Bartoš so svojím kamarátom šmýkal dolu svahom v bratislavskom Podhradí. Zanietene skúmal miesta, ktoré ho zaujali natoľko, že posledných viac ako desať rokov svoj čas i energiu často orientuje tomuto teritóriu – zarastenému, kultivovanému, s geniom loci aj s pôsobivými výhľadmi. Všetko si mapuje, skicuje, „obeháva“ po vlastných.
Aj o tom rozprával na vernisáži, ktorá sa konala v piatok 19. septembra v Expozícii architektúry Ing. arch. Ferdinanda Milučkého a ktorá potrvá až do 30. novembra, priateľ Petra Bartoša. Viliam Figusch, štíhly sympaťák, ktorý sa s umelcom spoznal už ako pätnásťročný, keď do rodiny Bartošovcov vozieval hore kopcom na káre mlieko vo fľašiach.
Piešťanská výstava nesie názov Vizuálna topografia mesta a krajiny. Dramaturgicky ju tvoria tri okruhy. Tieto predstavil kurátor výstavy Peter Rusnák, pracovník Domu umenia. V prvej časti sú zahrnuté diela z takzvaného Nomad-artu so silným ekologickým akcentom, ďalšiu tvorí bratislavské Podhradie. Sú tu Bartošove zápisky, kresby, maľby, fotokópie, fotky aj koláže. Upozorňuje najmä na skalný masív v blízkosti Zuckermandlu, ktorú považuje za predhistorickú skalu, pri ktorej sa začínajú Karpaty. Tretím okruhom sú jeho abstraktné maľby, no ako kurátor zdôraznil, je tu i jeho expresionistický portrét z ranej doby, ktorú tiež zapožičala Domu umenia rodina Figusch.
Nás zaujal fotoportrét Bartoša s holubom na parapetnej doske. Je autentický. Práve v Dome umenia sme sa dozvedeli, že Bartoš nielen šľachtil, choval, ale bol jedným z iniciátorov založenia zväzu chovateľov týchto poslov mieru na Slovensku.
Návštevníci piešťanskej výstavy sa dozvedeli o živote, diele, myslení, pohnútkach, časoch, ktoré prežil Bartoš aj skúmaním a bádaním bratislavskej ZOO, kde sa dobrovoľne zamestnal, ale aj ďalšími jeho pestrými aktivitami. To ich už organizátori pozvali do veľkej výstavnej siene, kde v prednáške s názvom Celok je menší ako súčet jeho častí predstavila kunsthistorička Mira Keratová z Galérie mesta Bratislavy Bartošove koncepty krajinotvorby, jeho poňatie mestských prostredí a program ekologickej kultúry zameraný na ekológiu konkrétnych prostredí, ich vzťahovosť a regeneráciu. Umelec sa zameriava na vzťahovú etiku, etiku starostlivosti a súčasné klima-aktivistické prístupy.
Petra Bartoša asi najlepšie vystihla v katalógu, ktorý obsahuje súhrn jeho diel i výstav jeho autorka Nina Gažovičová: „Absolvoval síce klasické maliarske vzdelanie, ale ukončil ho v roku 1965 známou akciou s prozaickým názvom Rozdávanie, ktorý bol skutočne doslovný. Bartoš totiž rozdal všetko, čo dovtedy namaľoval, a vydal sa cestou konceptu ako jeden z priekopníkov konceptuálneho uvažovania v bývalom Československu spolu s Júliusom Kollerom a so Stanom Filkom. Hoci dobrota býva okolím neraz zamieňaná za naivitu, Bartoš si celý svoj aktívny život išiel vlastný beat. A vždy aj dosiahol to, čo chcel. Tvrdohlavo sa vyjadruje iba k tomu, čo dobre pozná; veci robí poctivo, odmieta presuny mimo svojho teritória. Autenticita – termín, ktorý je v dnešnej dobe taký populárny, ale aj dôležitý, sa v jeho prípade kryštalizuje ako vzácna a vlastne aj paradoxná kombinácia úprimnosti, pokory a autority. Bartoš nekoná automaticky ani pasívne, je neustále – bez ohľadu na svoj vek – živelný a prekvapivo zanietený. Reaguje spontánne, smeruje k podstate, nekĺže po povrchu módnych trendov. Nikdy sa nepriživoval na dielach iných – vždy žil vo svojom vlastnom svete, ktorý nemal predchodcu v domácom, ale ani v zahraničnom okruhu.“
Ako Gažovičová konštatuje, „jeho práca nemá u nás ani v zahraničí obdobu. Uvedomuje si spoločenskú úlohu i etickú užitočnosť umenia. Nejde mu o vyprázdnené intelektuálne posolstvá, nevytvára ani moralistický systém – svet okolo mu nie je ľahostajný. Svojím aktivizmom ‚len‘ poukazuje na často prehliadané, no naliehavé problémy danej doby.“
Bartošov spolupútnik Viliam Figusch skonštatoval: „Petrovi nezáleží na tom, v akom sociálnom prostredí žije, ale na tom, aby sa jeho myšlienky dostali k ľuďom. Včera som s ním absolvoval výlet do priestoru medzi kameňolomom, kde bolo niekedy od štyridsiatych rokov nevydarené kúpalisko. Je to tam zarastené ako divočina v strede mesta. Je tam Mikulášsky i Židovský cintorín a tam sme vnikli do svahu – on 86-ročný sa šplhal, aby preskúmal krajinu, poznal ju vlastnými nohami a šúchal sa dolu po svahu, aby odovzdal to, čo z tejto krajiny pozná, iným…“ K tomu už niet čo dodať. Klobúk dolu, maestro!
