Piešťany 80 rokov mestom

Vývoj, ktorého výsledkom sa z obce stalo mesto, ovplyvnilo niekoľko dôležitých faktorov. Bol to predovšetkým rozvoj kúpeľnej liečby a investície do výstavby kúpeľných budov koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Majiteľmi panstva Hlohovec, do ktorého patrili aj Piešťany a kúpele, bol významný uhorský šľachtický rod Erdödyovcov. Panstvo získali v roku 1720. Koncom 18. storočia (v rokoch 1769-1789) kúpele vlastnil Ján Nepomuk Erdödy a po jeho smrti Jozef Erdödy (v rokoch 1789-1824). Za Jána Nepomuka bola postavená budova vaňových kúpeľov (spomína sa v roku 1780) a budova bazénových kúpeľov (spomína sa v roku 1787). Výstavba kúpeľných budov tvoriacich dnes komplex Napoleonských kúpeľov (Napoleonský kúpeľ I., II. a III.) sa uskutočnila v priebehu prvej polovice 19. storočia.

Ďalší rozvoj kúpeľov, ktorý napokon podnietil aj rozvoj Piešťan a ich postupnú – najprv len faktickú a potom i právnu zmenu na mesto, nastal v roku 1889. Rozhodujúcou udalosťou bol prenájom kúpeľov podnikateľom Alexandrom Winterom z Ipeľských Šiah. Ten si v roku 1890 na pomoc v podnikaní zavolal syna Ľudovíta, ktorý zanechal štúdium na C. k. Vysokej škole technickej vo Viedni, kde začal študovať v októbri 1887 za inžiniera.

Otec Alexander so synom Ľudovítom a potom aj s ďalším synom Imrichom začali s veľkorysým rozvojom kúpeľov. Založili Robotnícku nemocnicu (1893), dali postaviť Kúpeľnú dvoranu (1892-1893) a blízko nej i kúpeľné divadlo a hudobný pavilón.

Alexander Winter spolu so synmi – mladším Imrichom a Ľudovítom.

V krátkom období, od konca 19. storočia do vypuknutia prvej svetovej vojny, investovali do výstavby kúpeľných a ubytovacích kapacít na Kúpeľnom ostrove. Postavili budovu Kúpeľov Františka Jozefa (1898) i komplex hotela Thermia Palace a kúpeľov Irma (1910-1912). Rozšírili a vysadili Kúpeľný park, vybudovali golfové ihrisko a dom golfového klubu. Počas prvej svetovej vojny dali postaviť ešte liečebný a ubytovací komplex Pro Patria (1915-1916). Súčasťou kúpeľov boli aj rôzne technické stavby a stavby tvoriace potrebné zázemie pre ich fungovanie.

Vďaka týmto rozsiahlym investíciám sa kúpeľná liečba, úroveň ubytovania a možnosti príjemného strávenia voľného času dostali na úplne inú úroveň a kúpele sa zariadili medzi najvýznamnejšie v Uhorsku. To, čo dnes vnímame a poznáme ako historickú časť piešťanských kúpeľov, je kúpeľný komplex z čias, keď mali kúpele prenajaté podnikatelia Winterovci – po smrti otca Alexandra v roku 1909 to boli jeho synovia Ľudovít a Imrich.

V medzivojnovom období boli rekonštruované aj čiastočne prestavané budovy Napoleonských kúpeľov a kúpeľnú časť doplnil nový liečebný dom Cyril a termálne plážové kúpalisko Eva. Avšak najvýznamnejším investičným projektom nájomcov kúpeľov medzi vojnami bola stavba mosta, ktorý mal spájať centrum Piešťan s Kúpeľným ostrovom. Most mal nahradiť starý kombinovaný kovovo-drevený most, ktorý bol v nevyhovujúcom stave.

Dňa 8. mája 1930 sa uskutočnilo rokovanie zástupcov Ministerstva verejných prác, obce Piešťany, Okresného úradu v Piešťanoch, kúpeľov a ďalších zainteresovaných. Uvažovalo sa o možnosti opravy starého mosta alebo stavbe nového. K tejto možnosti sa priklonili všetci zainteresovaní. Stavebníkom mali byť kúpele Piešťany, ktoré na rokovaní zastupovali Ľudovít a Imrich Winterovci. Pre poskytnutie finančného príspevku sa vyslovilo Ministerstvo verejných prác pod podmienkou, že nový most bude verejnou komunikáciou a bude „doplnkom budovaného veľkého krajinského mostu“.

Zámerom Ľudovíta Wintera, ktorý presadzoval a bol jedným z jeho snov, bolo postaviť namiesto starého dreveného mosta nový moderný, ktorý by bol zároveň aj miestom prechádzok a odpočinku pre kúpeľných hostí. Práve Ľ. Winter je otcom myšlienky, aby vrchnú časť mosta tvorila chránená pešia kolonáda. Projekt vypracovala trnavská pobočka renomovanej stavebnej firmy Pittel a Brausewetter a architekt Emil Belluš. Spodnú časť mosta projektoval Ing. Artur Schwarz z firmy Pittel a Brausewetter. Winterovu myšlienku, aby bol most aj krytou promenádou, projekčne realizoval mladý perspektívny architekt Belluš. Dnes môžeme konštatovať, že očakávania Ľ. Wintera sa naplnili a most je spolu so sochou Barlolámača, symbolom kúpeľov i mesta, ikonickou stavbou a významnou architektonickou pamiatkou funkcionalistickej architektúry, ktorej kvality presiahli hranice Slovenska. Je zaradený do slovenskej zložky TOP registra medzinárodnej organizácie DoCoMoMo (Documentation and Conservation of buildings, sites and neighbourhoods of the Modern Movement).

Vďaka úsiliu občianskeho združenia Pro Winter a verejnej zbierke, ktorú jeho členovia zorganizovali, vytvoril akad. sochár Roman Hrčka bronzovú sochu novodobého budovateľa kúpeľov Ľudovíta Wintera sediaceho na lavičke umiestnenej uprostred Kolonádového mosta. Jej slávnostným odhalením 11. mája 2019 bol vzdaný hold tejto výnimočnej osobnosti Piešťan.

V minulosti boli v Piešťanoch kúpele najväčším zamestnávateľom, najväčším podnikom a rozhodujúcim mestotvorným činiteľom.

Nájom kúpeľov ukončili až udalosti spojené s ich zoštátnením v období Slovenskej republiky v rokoch 1940-1943, pričom 18. novembra 1943 bol vydaný konečný výmer o určení výšky súm, ktoré bol štát povinný za vyvlastnené majetky a práva zaplatiť. Týkal sa majiteľa kúpeľov, grófa Viliama Erdödyho, a spoločnosti Alexander Winter a synovia, nájomcov kúpeľov. Nájomcovia boli v tejto záležitosti podnikateľsky i spoločensky poškodenou stranou.

Vklad Winterovcov do rozvoja kúpeľov si uvedomíme aj v súvislosti so skutočnosťou, že ďalšia výstavba novej časti kúpeľov nasledovala až po viac ako 30 rokoch – v druhej polovici 20. storočia. Nové Balneocentrum postavené v rokoch 1965 až 1981 tvoria objekty liečebného ústavu Balnea Palace a balneoterapie, liečebných ústavov Balnea Grand a Splendid, a napokon v rokoch 1978 a 1980 bola postavená Balnea Esplanade a realizovaná dostavba balneoterapie. Súčasťou komplexu je tiež Spoločenské centrum ako účelová budova na usporadúvanie kultúrnych a spoločenských podujatí, kongresov a konferencií a i.

Nový impulzom pre rozvoj obce Piešťany bol vznik I. Československej republiky. Slovensko sa stalo jej súčasťou a vtedajšia politická reprezentácia, ktorá sa stretla v Martine, to vyjadrila prijatím významného dokumentu – Martinskej deklarácie – 30. októbra 1918 a ustanovením Slovenskej národnej rady.

Predstavitelia obce i nájomcovia kúpeľov si uvedomovali problémy obce Piešťany, jej zanedbanosť a predovšetkým to, že chýbala základná infraštruktúra. Z tohto obdobia sa zachoval veľmi dôležitý dokument. Je ním zápisnica zo zasadnutia obecného správneho výboru, ktoré sa konalo 1. septembra 1919. Zúčastnilo sa ho vedenie obce – richtár Gašpar Štefanka, hlavný notár Anton Kajlich, podrichtár Ján Bartovic a prísažní obce. Zúčastnili sa ho i členovia správneho výboru: Jozef Čimo, Ján Ištvanec, Juraj Kmeť, Jozef Madunický, Štefan Nedelka, Jozef Polc, Anton Práznovský, Gejza Šmeringa, Rudolf Schultz, Ľudovít Winter a Jozef Zábranský. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska zastupoval stavebný radca Emanuel Straka, okresnú vrchnosť zastupoval hlavný slúžny dr. Ján Moural a zasadnutia sa zúčastnil aj väčší počet občanov.

Na začiatku zasadnutia vyzval richtár Štefanka hlavného notára Kajlicha, aby predniesol prítomným správu o spracovaní podkladov, ktoré budú východiskom pre prípravu materiálov rozvoja obce. Notár informoval prítomných, že čo sa týka spracovania regulačných plánov, oba nie sú dopracované. Poukázal na to, že v roku 1917 obec uzavrela zmluvu, na základe ktorej odborníci vyhotovovali podrobné plány obce, ktoré sú však stále v Budapešti.

Hlavný notár informoval, že na ich spracovanie prispeli predovšetkým kúpele – majiteľ kúpeľov, nájomcovia kúpeľov Winterovci a kúpeľná správa – každý po 12 500 korún, a rovnakou čiastkou prispela aj obec Piešťany. Z takto zhromaždenej sumy vo výške 50-tisíc korún dostali realizátori zamerania obce 30-tisíc korún a k dispozícii zostáva ešte 20-tisíc korún.

Potom predniesol svoj príspevok do rokovania stavebný radca Straka. Zdôraznil dôležitosť spracovania regulačných plánov obce a prípravu výstavby Piešťan „ako jedného z najprednejších svetochýrnych kúpeľov“. Zdôraznil, že to nie je len miestny, ale i „vážny štátny záujem“. Podľa jeho názoru je bezpodmienečne potrebné obec pozdvihnúť z jej zanedbaného stavu – nemala riadne cesty ani ulice, vodovod a kanalizáciu, dlažbu, ktoré sú najnevyhnutnejšou požiadavkou návštevníkov takého miesta, ako sú Piešťany. Konštatoval, že tieto práce bude možné realizovať len v tom prípade, že budú vypracované regulačné plány obce, bez ktorých nie je možné uvedené zámery realizovať.

Informoval o tom, že plány budú vyhotovované nestranne a zohľadnia aj oprávnené súkromné záujmy, ktoré však nesmú byť uprednostňované pred verejným záujmom. Tieto plány budú vyhodnotené, prijaté budú len tie najlepšie a musí ich schváliť aj príslušný odbor ministerstva, ktoré zastupuje. Na záver povedal, že odovzdá návrh architekta profesora Ladislava Skřiváneka, navrhuje jeho preštudovanie a s menovaným architektom uzavrieť zmluvu bez vypisovania verejnej súťaže. Skřivánek bol významný český architekt, ktorý sa okrem projektovania budov venoval zástavbe, zastavovacím a regulačným plánom miest a predmestí. V roku 1922 mu vyšla kniha O důležitosti zastavovacího plánu pro výstavbu měst.

Návrhy Straku podporil hlavný slúžny dr. Ján Moural a zdôraznil, že plány budú zverejnené, bude ich možné pripomienkovať a opodstatnené pripomienky budú zohľadnené. Členovia správneho výboru G. Šmeringa a J. Tlstovič sa zamerali na sociálny aspekt. Realizácia plánov – výstavba obce tak bude príležitosťou, aby si mohli slušne zarobiť „naši robotní ľudia“.

Najzásadnejším bol však príspevok ďalšieho člena správneho výboru, Ľudovíta Wintera. Odrážajú sa v ňom dlhoročné skúsenosti tohto úspešného podnikateľa a vizionára. V úvode poďakoval stavebnému radcovi Strakovi a zároveň ho požiadal o podporu obce v jej zámeroch aj v budúcnosti. Potom vysvetlil, ako si on predstavuje uskutočnenie regulácie:

1. Najprv majú byť využité pozemky vo vnútornom území v intraviláne obce, ktoré je možné využiť vytvorením nových ulíc. Treba budovať Masarykovu ulicu (dnešnú Winterovu) a Wilsonovu cestu (dnešnú Teplickú).

2. Pretože plány sa pripravujú nielen pre prítomnosť obce, ale aj pre vzdialenejšiu budúcnosť, domnieva sa, že je potrebné vytvoriť aj nové cesty a ulice s viacvstupných dopravných ciest do obce. Realizáciou týchto plánov sa stanú doteraz bezcenné pozemky vhodnými stavebnými parcelami a poskytnú príležitosť na budovanie menších robotníckych bytov.

Winter bol presvedčený, že vyjadruje názory celého správneho výboru a navrhol, nech výbor schváli nasledujúce zámery:

a) Nariaďuje vypracovanie regulačného plánu obce Piešťany podľa návrhu E. Straku tak, že táto práca bude priamo zadaná architektovi L. Skřivánekovi. Tiež nech je obecné predstavenstvo poverené preštudovaním jeho návrhu a jeho prednesením výboru.

b) Nech sú regulované v prvom rade vnútorné územia obce a nech sa opravia cesty Masarykova a Wilsonova, preložením tunajšieho trhoviska nech je využitá plocha medzi Masarykovou cestou, Wilsonovou cestou, Republikánskou ulicou (dnes Rázusova) a Slovenskou ulicou (dnes Radlinského).

c) Nech sa nájde spôsob, aby sa parceláciou vytvorili aj plochy potrebné na menšie robotnícke byty.

Dr. Jozef Višňovský sa vyjadril, že v mene svojom i v mene občanov súhlasí s vypracovaním regulačných plánov v tom duchu, ako to Ľ. Winter vysvetlil a predložil a toto riešenie bude podporovať. Napokon richtár obce Gašpar Štefanka položil otázku, či správny výbor prijíma predostreté Winterove návrhy. Členovia výboru ich jednohlasne prijali. Správny výbor poveril zastupiteľstvo obce, aby preskúmalo návrh architekta Skřiváneka, aby s ním bez vypísania verejnej súťaže uzavrelo zmluvu a predložilo správnemu výboru.

Ďalším významným dobovým materiálom je Memorandum naliehavých prác a sanácia Piešťan. Ľudovít Winter spomína vo svojich pamätiach, že ho predstavitelia obce vyzvali, aby takýto návrh na povznesenie obce spracoval formou žiadosti. Spomína tiež, že memorandum sám písal a kreslil, ale píše i o tom, že si vyžiadal technických pracovníkov z Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. Memorandum následne vyšlo aj tlačou v náklade 100 exemplárov.

Zachoval sa strojopis pod názvom Memorandum naléhavě nutných úpravných prací ku zachování a povznesení léčebných lázní Piešťan na Slovensku. Má dvanásť kapitoliek, v ktorých sa venuje pozornosť polohe kúpeľov a regulácii toku Váhu, regulácii obce Piešťany, otázke vodovodu a kanalizácie, stavbe mosta cez Váh, uliciam a cestám, otázkam vyvlastňovania pozemkov, potrebám poľnohospodárstva, poplatkom a daniam, možnostiam čerpať úvery na investície, sociálnym problémom a jazykovým otázkam, peňažným ústavom a železničnej sieti. Pri texte memoranda je priložený aj list Zväzu lekárov v Piešťanoch s rezolúciou: „Piešťanský svaz lékařů beře s potěšením na vědomí podněcující krok pana ředitele Wintra a prosí vládu, aby věnovala memorandu palčivých otázek, panem ředitelem Wintrem sestavenému největší zájem.“ Za zväz lekárov sú podpísaní dr. Eduard Weisz, miestoprezident, a dr. Reichart, sekretár.

Ľudovít Winter nepracoval sám. Po celý život ho obklopovali ľudia, ktorí mu priali. Predovšetkým rodina, tiež priatelia a spolupracovníci. Pri riadení a rozvoji kúpeľov bol jeho učiteľom otec Alexander. Po jeho smrti mu bol blízkym spolupracovníkom mladší brat Imrich. Mali srdečné súrodenecké vzťahy a v podnikateľských aktivitách sa vzácne dopĺňali.

Imrich Winter napísal a v roku 1930 vydal knižku Spomienky (Emlékezések), v ktorej je uverejnené venovanie „Staršiemu bratovi Lajosovi Winterovi pri príležitosti šesťdesiatych narodenín s láskou venuje Imre Winter, Piešťany, 1. novembra 1930“ svedčiace o harmónii, priateľstve, porozumení a spolupráci v podnikaní, ktoré panovali medzi bratmi.

V knižke veľmi výstižne charakterizuje po pracovnej stránke brata Lajosa (Ľudovíta), ale i seba: „Pre prácu brata Lajosa bola vždy typická samostatnosť a na vlastnej logike založené rozhodnutia. I keď aj ja som bol spoluúčastný týchto starostí, moja práca bola vždy ľahšia ako jeho. On každého udivoval rýchlym chápaním problémov a meternichovskými diplomatickými schopnosťami.“

Spolupracovníkmi v kúpeľoch boli Ľudovítovi prokurista Edo Tolnai a správca kúpeľov Václav Vlk. Vo vedení Piešťan našiel pracovne, ľudsky i úsilím o povznesenie obce blízkych ľudí v osobách starostov Gašpara Štefanku a Alexandra Šindelára, v osobe hlavného notára Antona Kajlicha, v osobe náčelníka okresu Piešťany Vojtecha Skyčáka a mnohých ďalších.  Spolupracoval s množstvom kvalitných architektov predstavujúcich rôzne architektonické štýly – Ignácom Alpárom, Henrikom Böhmom a Árminom Hegedüsom, Emanuelom Pollakom, Emilom Bellušom, Franzom Wimmerom a Andrejom Szönyim, umelcami – sochármi Alojzom Rigelem, Robertom Kühmayerom, maliarom Árpádom Baschom, Ivanom Sorsom, poznal Alfonsa Muchu i Janka Alexyho.

Ľudovít Winter päťdesiat rokov svojho najplodnejšieho života zasvätil zápasu za prosperitu kúpeľov, ale i obce Piešťany. Ako svoje životné krédo si vytýčil cieľ získať Piešťanom svetové meno. Nikdy sa tejto myšlienke nespreneveril, ani v časoch prenasledovania v období druhej svetovej vojny a po roku 1948. Zmieril sa so stratou rodinných kúpeľných podnikov, pretrpel trýzeň koncentračných táborov, do konca života trpezlivo znášal ústrky totalitného režimu, no svoju oddanosť a vzácny vzťah k Piešťanom – kúpeľom i mestu – si zachoval až do smrti. Dôkazom tohto jeho prístupu je spis Na rozlúčku s kúpeľami, mestom Piešťany a jeho obyvateľstvom z roku 1957. V jeho úvode napísal: „Skôr než odídem zo života, cítim povinnosť rozlúčiť sa s osobami, ktoré majú v rukách rozhodovanie o ďalšom osude Piešťan ako i kúpeľov.“

A jeden citát vystihuje jeho celoživotnú snahu a otázky, ktoré si v závere života kládol: „Smerodajné je, či práca môjho otca, brata a moja bola úspešná v záujme kúpeľov, v záujme štátu a či zasluhuje, aby aspoň niektoré zásady, ktoré sme sledovali, boli prijaté pri ďalšom budovaní tohto drahokamu republiky.“

Dnes, po toľkých rokoch, môžeme konštatovať: Vaša práca bola úspešná. Ďakujeme.

Vladimír Krupa,