Organista David di Fiore opäť očaril Piešťany virtuóznym koncertom

Jeho program lahodil uchu zdatných aj laických fanúšikov organu. Skladal sa totiž okrem technicky náročných skladieb, ako bola Final zo Symfónie č. 3 fis mol, z populárnych organových skladieb. Z  verejnosti známych si mohli diváci užiť neuveriteľný rozsah organu v skladbe od Johanna Sebastiana Bacha – Tokáta a fúga D mol, veselú Hornpipe Humoreeque či takmer zľudovenú Swing Low, Sweet Chariot. 

David di Fiore je síce Američan, ale od roku 2007 pôsobí na Katedre hudby Katolíckej univerzity v Ružomberku, kde vyučuje hru na organe a dirigovanie zboru. Má za sebou mnohé koncerty v Európe i Amerike. Vzhľadom na jeho úspechy, uznania a dlhoročnú prítomnosť na významných festivaloch možno povedať, že patrí medzi popredných európskych organistov. 

Po pondelkovom vystúpení v Dome umenia nám poskytol pohľad do jeho koncertného sveta. Hoci je virtuózom, je to skromný, usmievavý, milý a veľmi láskavý muž. 

Ktorá skladba z koncertu bola technicky najnáročnejšia?

Bola to posledná skladba Final, jej harmónia je veľmi špecifická, a ak znervóznieš, je veľmi ľahké urobiť chybu.

Pri pohľade na vaše ruky a nohy to bolo naozaj veľmi náročné. Pre vás je to jednoduché, však?

(srdečný smiech) Ak to vyzerá ľahko, spravil som svoju prácu dobre. Teda cvičil som dosť na to, aby to vyzeralo ľahko.

Podľa čoho ste vyberali program?

Na tomto programe som veľmi tvrdo pracoval. Je skutočne náročný z mnohých dôvodov, najmä v takej sále, akou je táto (Veľká sála Domu umenia), ktorá má špeciálnu akustiku. Nič sa tu nedá zamaskovať, všetko je okamžite počuteľné. A tým, že tento organ má veľmi čistý zvuk, je počuť každú, aj najmenšiu chybičku. 

Ja som žiadnu chybu nepočula…

(smiech) Pár ich tam bolo – drobné chybičky, teda dve noty v rovnakú dobu. Najväčším problémom, ktorý som tento večer mal, bolo teplo. Vtedy sa ruky na klávesoch šmýkajú. Klávesy sú klzké a nemôžete s tým nič robiť. Takže párkrát som sa pošmykol, som predsa človek. Pravdepodobne som tie chyby vnímal oveľa viac ako hocikto iný, ale nemám to aj tak rád. Cvičím preto, aby som bol dokonalý. Ak však niekto očakáva dokonalosť, nech si pustí nahrávku. V živom vystúpení budú vždy chyby a práve to ho robí špeciálnym. Raz, kedysi dávno, mi jedna moja učiteľka povedala, že v živom vystúpení budú vždy chyby a že si na to musím iba zvyknúť. (smiech) Zvyčajne nie som nahnevaný pre chyby, veľmi veľa cvičím, ale skladba Final je pekelne zložitá. 

V nedeľu však budem mať druhú šancu, v Trnave hrám koncert na úplne inom organe, ktorý je poháňaný vzduchom vo veľkej miestnosti. Na ňom sa nedá hrať tak rýchlo ako na tomto, takže budem musieť porobiť nejaké úpravy. Aj to je totiž súčasťou koncertovania – každá miestnosť, každý inštrument je iný.

V Dome umenia však hrávate často?

To je pravda, tento organ poznám veľmi dobre. Už tu hrám veru pekných pár rokov. Ak si dobre spomínam, začal som okolo roku 2000. Nehral som síce úplne každý rok, ale väčšinu z nich som tu vystupoval. Tak si hovorím, že keby som sa im nepáčil, už by ma nevolali, však? (smiech) 

Už dávno som počul, že máš organistu, ktorého máš rád, a organistu, ktorého nemáš rád. Taký je život a je to ako v každom inom odbore. Lekári – niektorých ľudia obľubujú, iných nie. To je v poriadku, je to ich právo. A ja mám tiež právo robiť veci po svojom. A je jasné, že niektorí organisti v hľadisku možno prevrátili oči pri druhej skladbe, pretože som tam urobil veľa augmentácií. Ale to bolo skvelé. Je to barokové obdobie a tam si virtuóz môže dovoliť svoj vlastný štýl.

Hranie na organe je náročné fyzicky alebo mentálne?

Ja som mal v sobotu 73 rokov. Keď starnete, je to každý rok náročnejšie a dvakrát také ťažké, keď sa snažíte nerobiť chyby. Ako mladý som mohol robiť, čo som si len zmyslel. Teraz už chápem, prečo ľudia prestanú hrať, keď dovŕšia 70, 80 či 90 rokov. Chcem to vedieť, ak začnem znieť pri hraní veľmi zle, pretože chcem skončiť ešte predtým, pokiaľ budem stále hrať dobre. Hranie si vyžaduje výbornú koordináciu rúk, nôh, očí aj hlavy, teda celého tela. Dnes som bol napríklad celkom spokojný. Teda nikdy nie som úplne spokojný, ale musíš mať po koncerte aspoň nejakú spokojnosť. (úsmev)