Tatranská letná poetika piešťanského fotografa Yara Kupča
Piešťanský fotograf Yaro M. Kupčo je známy nielen sériou úspešných fotografických výstav doma i v zahraničí, ale aj svojou láskou k veľhorám, najmä k Vysokým Tatrám. Aj tento rok sa vybral na svoje obľúbené miesta do Tatier a na Spiš.
Krásna symbióza prírody a kaplnky. Naši predkovia vedeli veľmi citlivo vybrať miesta, kde stavali kaplnky alebo kríže v prírode. Dnes, keď tam vidím nevkusné billboardy, je mi špatne. (Autor: Yaro M. Kupčo)
Svojim kamarátom poslal najkrajšie letné snímky, ktoré sú také poetické a lákavé, že človek má chuť zbaliť ruksak a vydať sa do nádhernej slovenskej prírody. Načerpať sily, pookriať, zabudnúť na starosti, povzniesť sa nad bežné problémy a užívať si okamihy splynutia človeka s prírodou.
Koncom júna slnko zapadalo nad Lomnickým štítom a v polovici augusta už vedľa Slavkovského štítu. Dni sa skracujú.
Keďže snopy obilia už takmer nik nerobí, musím vziať na milosť aj takéto baly… alebo ako hovorí kamoška Monika, valčeky…
Yaro, ako ho familiárne volajú kamaráti, čitateľom približuje kúsok zo svojich potuliek prostredníctvom fotografií. Nenadarmo na jeho webovej stránke svieti hneď v úvode Exupéryho citát: „Správne vidíme len srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“ Je to jeho životné krédo. Motto, ktoré ho sprevádza aj na fotografických potulkách. Z tých posledných nám ponúka sedem záberov. Nech sa páči, zapozerajte sa.
Pôvodne som chcel fotiť hmlu nad rybníkom, preto som vstával už o štvrtej, aby som o piatej pri východe slnka bol na mieste. Vonku bolo osem stupňov, nad krajinou sa vznášala hmla, ale taká slabšia. Počkal som ešte hodinku a odfotil takéto zrkadlenie…
Yaro M. Kupčo a jeho tvorba
Narodil som sa v Kežmarku, po úraze žijem v Piešťanoch. Prvé fotografie som urobil na Štrbskom plese otcovým fotoaparátom, v súčasnosti fotím na stredný alebo veľký formát. Pracujem výlučne s klasickými prístrojmi, nepoužívam digitál. Som fotograf prírody zachytávajúci krajinu od nájdených zátiší až po panoramatické pohľady. Na minimum obmedzujem zábery, na ktorých je vidieť vplyv človeka, azda s výnimkou starých senníkov, poľných ciest, kôpok sena. Vystavované fotografie sú tónované dohneda sépiou a následne 24-karátovým zlatom, zábery zahraničia nechávam čiernobiele.
Môj obľúbený záber Kriváňa s brezou. Tento rok však nemala lístie, asi vyschla, z čoho som veľmi smutný.
Na svojich cestách som fotil hlavne alpské krajiny (Rakúsko, Švajčiarsko, Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Slovinsko a Lichtenštajnsko) a juh Poľska, Maďarsko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu. Precestoval som Škandináviu (Nórsko, Švédsko, Fínsko, Dánsko, Island), USA (Arizona, Kalifornia, Utah, Nevada, Aljaška, Montana, Wyoming, New York), Kanadu (Yukon, Britská Kolumbia), Pyrenejský polostrov (Španielsko, Portugalsko, Andorra), Benelux (Belgicko, Holandsko, Luxembursko), Anglicko, Škótsko, Wales, Írsko, Monako, Vatikán, San Marino, Maltu, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Rumunsko, Moldavsko, Korziku, Bulharsko, Srbsko, Macedónsko, Albánsko, Čiernu Horu, Cyprus a Faerské ostrovy.
Klasický záber Bielovodskej doliny, podľa mnohých ľudí najkrajšej v Tatrách. Medveďa som, našťastie, nestretol.
Najradšej sa však vraciam do svojich milovaných Pienin a na Oravu, na miesta, ktoré sú pre mňa oázou pokoja a oddychu a predstavujú nevyčerpateľný zdroj inšpirácie. Fotografie z týchto oblastí tvoria jadro mojich výstav. Vystavoval som v mnohých mestách na Slovensku, zo zahraničia v Čechách, Poľsku, Belgicku, Luxemburgu, Taliansku, Fínsku, Maďarsku, Francúzsku, Japonsku a Číne.
Pre mňa asi najkrajšie políčko na svete. A pravdepodobne posledné na Slovensku. Pred dvadsiatimi rokmi tu bolo ešte tridsať takých políčok s „čutkami”, ako to tu volajú. A pán Bučko je už asi posledný gazda, pre ktorého je podľa mňa toto políčko predmetom lásky, a nie fabrikou na výrobu potravín. Ďakujem mu za to.
V roku 2008 som získal ocenenie Kultúrna osobnosť Piešťan a v roku 2009 pamätnú medailu predsedu Trnavského samosprávneho kraja za dlhoročnú prácu v prospech rozvoja fotografickej tvorby.
